Pri zrode kresťanskej Cirkvi stojí Ježiš Kristus so svojimi žiakmi. Od vyvolenia dvanástich apoštolov sa ich Ježiš usiloval pripraviť na vedenie nového pevného spoločenstva (cirkev – zhromaždenie) Bohom vyvoleného národa, ktoré má všetkých jeho členov priviesť k spáse. Kresťanská morálka, filozofia a učenie sa po smrti a zmŕtvychvstaní Ježiša Krista potom mohla rýchlo šíriť po celej Palestíne a netrvalo dlho, kým sa nové náboženstvo, majúce svoj základ v judaizme, dostalo aj do Európy. Pri šírení kresťanských myšlienok o všeobecnej spáse a odpustení hriechov, láske k blížnemu, ba k nepriateľom a o novom humanistickom ponímaní zmyslu ľudského života a jeho subjektívnej hodnote, sa apoštoli od prvých Turíc Cirkvi opierali o Ježišovo jedinečné posolstvo o Božom kráľovstve. Plne rešpektovali Jeho vyvolenie si Kéfasa za apoštola Petra (Petros – skala), ktorý sa z Jeho osobnej vôle stáva vedúcim „pastierom“ celej Cirkvi. Úloha Petra ako hlavu nového cirkevného spoločenstva bola nespochybniteľná a posvätná. Jeho autorita stojí na počiatku inštitútu pápežstva. Postupne sa v spoločenstve Cirkvi zviditeľňuje aj autorita a jedinečnosť poslania „apoštola“ Pavla (pôvodne Šavel), ktorý pôvodne nepatril medzi vyvolených Dvanástich. Ten presvedčil po svojom obrátení na kresťanstvo ostatných apoštolov na čele s Petrom, aby sa posolstvo (evanjelium – zvesť, posolstvo) nechalo šíriť aj medzi pohanmi, teda tých, ktorí neboli židovského pôvodu, nepodstúpili obriezku a žili pod vplyvom vonkajších mytologických a antických náboženstiev. Spočiatku sem patrili predovšetkým Gréci a Rimania. Tak sa kresťanstvo dostalo misijnými cestami Pavla a iných apoštolov do Európy. Prímas apoštolov, Peter, sa z Jeruzalema presunul do centra pohanskej Rímskej ríše – Ríma, odkiaľ sa dalo lepšie vplývať na vývoj nežidovských kresťanských obcí, ktoré sa rozmáhali po celej ríši závratnou rýchlosťou. Učeníkov Ježiša Krista a členov novej Cirkvi prvýkrát nazvali kresťanmi v Antiochii. Prví kresťania boli presvedčení, že koniec sveta je blízko, ba že ho sami zažijú. Vyplývalo im to zo slov svojho Učiteľa a Pána. Avšak, ako plynuli roky a apokalypsa neprichádzala, apoštoli si v pokročilom veku začali vychovávať svojich nástupcov, ktorí by po ich smrti dostali všetku ich duchovnú moc. Túto zodpovednosť začali presúvať práve na prímasov väčších kresťanských cirkevných spoločenstiev. Títo sa nazývali biskupmi. Biskupi disponovali rozličným vplyvom na šírenie evanjelia a riadenie spoločenstva. Tam, kde boli biskupi priamymi následníkmi apoštolov ako zakladateľov danej cirkevnej obce, mali vplyv oveľa širší, čo sa odrazilo na ich autori-te. Prezývali sa otcami obce, patriarchami alebo pápežmi. Takto sa vyčlenilo po smrti apoštolov (zväčša muče-níckej smrti) niekoľko vplyvných patriarchov. Pomenovanie pápež (papa – otec) sa v priebehu prvých storočí ustálilo na označenie práve iba patriarchu v Ríme. Medzi najvýznamnejšie sídla patriarchov zaraďujeme Alexan-driu, Antiochiu, Jeruzalem a Rím. K nim sa po rozdelení Rímskeho impéria na západnú a východnú časť (r. 395) pridal aj Konštantínopol (Byzancia, Carihrad, dnešný Istanbul). Rímski biskupi alebo patriarchovia resp. pápeži sa stávali vplyvnejšími na riadenie kresťanskej Cirkvi. Už v časoch tvrdého prenasledovania Cirkvi (od čias cisára Nera po Konštantína), kedy jej členovia boli neustále posilňovaní mučeníckou smrťou svojich bratov a sestier, sa rímski pápeži snažili uplatniť pôvod svojho úradu (pontifikátu) od apoštola Petra, no narážali často-krát na silný odpor zo strany iných patriarchov, ktorí sa snažili byť s ním rovní alebo niekedy ešte nadradenejší.