Rímsky cisár Konštantín (Veľký) sa po úspešnej záchrane Ríma pred svojim oponentom Maxentiom rozhodol kresťanstvo oslobodiť a prehlásiť za dovolenú vieru (religio licita). Bol presvedčený, že zvíťazil v mene kríža a Krista. Roku 313 vydáva Milánsky edikt, ktorým sa kresťanská Cirkev stala náhle slobodnou, ba žiadanou. Už vtedy mala svoju pevnú organizáciu, ktorá zodpovedala správe Rímskej ríše. Rovnako ako impérium aj ona bola rozdelená na diecézy, na ktorých čele stáli biskupi. Vplyv patriarchov na biskupov však bol nepopierateľný aj naďalej. V priebehu niekoľkých rokov sa celá ríša výrazne christianizovala (pokresťančovala). Nebolo totiž treba medzi ľuďmi už toľko evanjelizovať. Pre chudobné vrstvy evanjelium predstavovalo silu a nádej do budúcna, ich utrpenie vyzvihovalo a povyšovalo na jedinečné poslanie, za ktoré budú bohato odmenení po smrti. Pre bohatšie vrstvy znamenalo učenie Cirkvi rýchly spôsob, ako svoje majetky uplatniť pre dobro blížnych a zároveň pestovať vplyv na dianie novej slobodnej kresťanskej pospolitosti, čo sa začala veľmi rýchlo meniť na značné masy obyvateľstva Rímskej ríše. Dodalo im základný zmysel života. Kresťanstvo sa stalo štátnym náboženstvom ríše a potlačilo takmer všetky pohanské zvyky, tradície, viery ba celú antickú mytológiu a filozofiu (r. 380 cisár Theodosius). Rastúci počet členov Cirkvi sa pričinil o upevnenie cirkevnej hierarchie. Klérus (duchovenstvo) pozostávalo z rôznych potulných kazateľov, misionárov, mníchov, ďalej diakonov a kňazov. Na vrchole hierarchie stáli biskupi a vedúcimi silami kresťanstva, po Edikte aj celého kresťanského sveta, boli patriarchovia a pápež. Pevnou organizačnou štruktúrou, zachovaním latinčiny a rímskej vzdelanosti sa Cirkev menila s rastúcim počtom členov zo všetkých vrstiev rímskej spoločnosti na mocnú a vplyvnú autoritu. Jej veľkou slabinou na počiatku stredoveku však bola stále nevyjasnená úloha pápeža ako patriarchálneho nástupcu prímasa apoštolov – sv. Petra. Roku 395 cisár Theodosius rozdelil ríšu na Západ a Východ. Od tej chvíle rástol náboženský význam Ríma. Rím zostal jediným sídlom patriarchu (pápeža) v Západorímskej ríši. Na Východe sa medzi ostatnými patriar-chálnymi sídlami zase upevňovalo postavenie Konštantínopolu ako politicky hlavného mesta Východorímskej ríše (Byzantskej ríše). Po páde západného inštitútu cisárstva (r. 476) sa prvenstvo rímskeho pápeža už len upev-ňovalo a nemohla ho už žiadna duchovná autorita na Západe spochybniť. Na Východe však cisárstvo pokračovalo a pozvoľna sa úlohy patriarchu Konštantínopola previedli na politicky vplyvného byzantského (východo-rímskeho) cisára. Vzhľadom na osobné zásluhy o šírenie a upevňovanie kresťanstva týchto cisárov a známemu odporu voči hlásanému prvenstvu západného patriarchu – pápeža, sa východní cisári stali uznávanými duchov-nými vodcami a autoritami. Svoju úlohu však spájali s politickou mocou, keďže vládli „novému Rímu.“ Tento jav nazývame cézaropapizmus. Vplyv zvyšných patriarchov v priebehu ďalších storočí takmer úplne vymizol. Prvým významným pápežom bol Lev I. (pontifikát 440-461). Upevnil pápežstvo natoľko, že prežilo takú politickú katastrofu, akým bol r. 476 zánik Západorímskej ríše. Iným vplyvným pápežom včasného stredoveku bol Gregor I. (Veľký; pontifikát 590-604). Vybudoval dobre fungujúcu pápežskú kanceláriu a výrazne sa zá-slúžil o upevnenie autority svojho úradu. V 8. storočí pápežov ohrozovali Longobardi. Franskí panovníci však s nimi vždy zápasili o vplyv na Apenin-skom polostrove, až ich napokon Karol Veľký r. 774 definitívne porazil. Pápežovi odovzdal do správy určité územie, ktoré sa stalo základom pápežského štátu. Inštitút pápežstva to iba posilnilo. Výrazom vďaky pápežov bolo obnovenie inštitútu rímskeho cisárstva na Západe. Prvým cisárom sa stal franský kráľ Karol Veľký r. 800.