Zápas o prvenstvo rímskeho pápeža s byzantským cisárom, ktorý takéto hlásanie odmietal, bol od začiatku sprevádzaný početnými dogmatickými a vieroučnými spormi. Kresťanská filozofia, morálka a vierouka sa formovali postupne, až keď sa krstom do Cirkvi začleňovalo mnoho rôznych pohanov, ktorých názory a myšlienky vyvolávali obavu, že sa duchovné posolstvo Ježiša Krista prekrúti, a tak znehodnotí. To vyvolalo tlaky na biskupov, patriarchov či iných cirkevných mysliteľov, aby kresťanské učenie spísali a presnejšie definovali. S príchodom prvých takýchto definícií sa objavili takí členovia Cirkvi, ktorí dané učenie spochyb-ňovali a šírili svoje vlastné myšlienky. V prvých storočiach po Milánskom edikte sa takýmto mysliteľom dávala voľná ruka, pretože si bolo potrebné vypočuť všetky múdre pripomienky, najmä ak išlo o biskupov, patriarchov či mníchov. Takto sa zrodili učenia tých, ktoré Cirkev prijala, a učenie tých, ktoré Cirkev zavrhla a označila za nesprávne. Kresťanstvo spoznalo svojich tzv. cirkevných otcov a svojich prvých heretikov (heréza – bludné učenie). Učenie, o ktoré sa zaslúžili cirkevní otcovia (2. až 8. stor.), sa nazýva patristika. Západnými cirk. otcami sa stali svätí Ambróz, Augustín, Hieronym a pápež Gregor Veľký. Medzi vých. cirk. otcov zaraďujeme svätých Atanáza, Jána Zlatoústeho, Bazila Veľkého a Gregora Naziánskeho. Cirkev rozlišovala medzi herézou a pravdou na zvláštnych poradných zhromaždeniach svojho kléru, kde všetci prosili o osvietenie Ducha Svätého. Tieto cirkevné snemy sa volajú koncily a vždy dostávajú pomenovanie podľa mesta, kde sa konajú. Takto Cirkev dokázala „scenzurovať“ učenie svojich Otcov a vyvodiť z neho iba to pravdivé a skutočné. Cirkevné spoločenstvo tak aj zavrhovalo množstvo heréz, ktoré sa s príchodom kresťanstva do no-vých pohanských oblastí s odlišnou mentalitou a filozofiou neustále vytvárali a ohrozovali samotné duchovné zá-klady Cirkvi. Najvýznamnejšie herézy prvých storočí bolo učenie kňaza Ária, biskupa Nestoria a mnícha Eutychesa. Prvý koncil sa konal v Jeruzaleme okolo r. 50, ktorý viedli samotní apoštoli. Árius tvrdil v období okolo r. 311, že Kristus je iba Boží tvor a nie Jeho Syn. Vážený biskup Konštantínopolu Nestorius šíril myšlienku, že Kristus nie je Boh a človek zároveň. Tiež nabádal veriacich, aby si Máriu neuctievali ako Božiu Matku, pretože je matkou iba človeka Ježiša. Carihradský mních Eutyches stál zase pri zrode učenia, že Kristus bol či je iba Bohom a človekom vlastne nikdy nebol. Tieto myšlienky sú základom monofyzitizmu. Arianizmus bol vyhlásený za pomýlený na koncile v Nicey r. 325, ktorý zvolal cisár Konštantín Veľký. Toto učenie totiž ohrozovalo jednotu Cirkvi, a tým aj jednotu ríše. Roku 431 bol na koncile v Efeze odsúdený zase nestorianizmus. Na počiatku stredoveku však vznikali aj také učenia, ktoré Cirkev nedokázala riešiť cestou spoločného koncilu. Príčinou bola rozhádanosť medzi Západnou cirkvou, uznávajúcej za hlavu kresťanstva rímskeho patriarchu (pápeža), a Východnou cirkvou, obklopenej okolo byzanského cisára v Konštantínopole. Výrazným znakom vzájomných rozporov sa stal napríklad dogmatický boj známy ako obrazoborectvo či ikonoklazmus. Starokresťanská tradícia nepripúšťala zobrazovanie bytostí a nadprirodzených javov. Maľovali sa len symbo-lické znaky ako kríž, palma, vinič, ryby či holubice. Pápež Gregor I. (pontifikát 590-604), však vyhlásil, že čím je písmo pre vzdelaných, tým je obraz pre negramotných. Takto sa rozšírili obrazy po kresťanských kostoloch a začala sa im vzdávať úcta. Najmä na Východe sa obrazom veľmi skoro začali pripisovať zázračné vlastnosti a stali sa predmetom neúmernej poverčivosti. A tak byzantský cisár Lev III. (Sýrsky) zakázal ediktom v roku 730 akékoľvek uctievanie obrazov. Na Východe sa začalo s ikonoklazmom. Pápež Gregor III. (pontifikát 731-741) odsúdil jeho konanie. Oficiálne teológie Západu a Východu sa stretli v priamej konfrontácii. Problém sa neskôr rôznymi rokovaniami r. 843 vyriešil tým, že sa uctievanie obrazov na Východe (v Byzantskej ríši) povolilo.