Po Milánskom edikte sa mnohí kresťania snažili svoju vieru čo najhlbšie prežívať. Podriaďovali sa tvrdej askéze a pôstu. Svoje majetky rozdávali ako almužnu. Celkom sa odovzdali svojej viere a vydávali sa na dlhé cesty a púte do neznáma. Často pri svojom putovaní vykonávali misionársku činnosť a šírili kresťanské myšlienky zaujímavým kázaním založenom na vlastnom príklade. Kolískou takéhoto pustovníckeho života sa stal Horný Egypt. Tam sa na pustatinách v okolí Nílu venovali prví mnísi rozjímaniu, modlitbe a sebaza-pieraniu. Prvými pustovníkmi boli sv. Pavol z Théb (vraj žil 90 rokov v jaskyni), sv. Anton (putoval 20 rokov) a sv. Pachómius, ktorý zhromaždil prvých pustovníkov do akéhosi spoločenstva, ktoré dostalo názov rehoľné spoločenstvo, pretože sa riadili tzv. regulami (pravidlami). Pustovníci, ktorí vytvárali rehoľné spoločenstvá a postupne svoj pustovnícky život zanechávali, aby sa svojej viere venovali na jednom mieste spoločne s ostatnými, sa organizovali do tzv. kláštorov. Z kláštorov vychádzali počas storočí raného stredoveku dôležité civilizačné impulzy, ktoré výrazne ovplyvnili sociálno-kultúrny a ekonomický vývoj v Európe. Mohutná vlna zriaďovania kláštorov pôsobila v 6. až 8. storočí. Prvé kláštory boli vo Vádí Natrum (Egypt), v Cézarey (Byzancia), Chalkedóne (Byzancia), Vercelli (Taliansko), Nursii (Taliansko), Monte Cassino (Taliansko; prvý benediktínsky), Marmoutier (Franská ríša), Salamis (Cyprus), Canterbury (Anglicko) či v Clonarde (Írsko). Na Východe sa rozkvet kláštorného života spája so sv. Bazilom (baziliáni), na Západe s regulami sv. Benedikta (benediktíni). Benedikt zostavil skutočné pravidlá rehoľného života založené na výroku –Modli sa a pracuj–. Kláštory viedli dôležitú misijnú činnosť, ktorá viedla potláčaním pohanských praktík k určitej modernizácii spoločnosti, ktorú po páde antiky kresťanstvo a jeho christianizácia predstavovali. Stali sa tiež prvými „nemocnicami“ a „nocľahárňami.“ Ich vplyvom sa zvyšovala aj poľnohospodárska produkcia, pretože mnísi klčovaním lesov rozširovali ornú pôdu. Zavádzali nové metódy obrábania pôdy a rozširovali medzi ľudom pestovanie nových plodín. Kláštory postupne prerástli až na hospodárske mocnosti, ktoré dokázali konkurovať stredovekým mestám či feudálnym panstvám v období prevládajúcej autarkie. V čase boja o investitúru (viď nižšie) sa stalo dôležitým impulzom obnovy duchovného života Cirkvi hnutie vychádzajúce z benediktínskeho kláštora v Cluny. Tento burgundský kláštor vznikol na začiatku 10. storočia. Vyznačoval sa prísnym zachovávaním benediktínskej regule a tvrdou askézou. Stojí pri samom počiatkou reformného hnutia, ktoré sa šírilo po celej Európe vyznávajúcej západné kresťanstvo. Hlavnou myšlienkou tohto hnutia bol vznik prísne hierarchizovaných sústav s materským kláštorom na čele. Celá sústava mala byť podriadená pápežskej autorite a úplne nezávislá od šľachtickej i kráľovskej moci. Uplatnenie odkazu kláštora v Cluny napomohlo vzniknúť viacerým organizovaným reholiam, ktoré by mali vlastnú sieť kláštorov s vlastný-mi regulami. Takto vznikali ďalšie rehoľné spoločenstvá s vlastným rádom. Medzi ne zaraďujeme najmä kartuziánov (asketický rád založený r. 1084 v La Chartreuse sv. Brunom), cisterciánov (založený r. 1098 sv. Róbertom z Molesme v Cîteaux vo Francúzsku), františkánov (založený r. 1209 sv. Františkom z Assisi), dominikánov (založeným r. 1215 sv. Dominikom) a augustiniánov (založený cca r. 1100 sv. Augustínom z Hippo Regia).