Turci ovládli Prednú Áziu až po pobrežie Stredozemného mora. Kresťanské púte do Svätej zeme (Palestíny) boli až do tohto obdobia relatívne pokojné. Avšak situácia sa skomplikovala, keď sa moslimskí Turci, ktorí boli agresívnejší ako moslimskí Arabi, zmocnili Blízkeho Východu. Roku 1076 sa Jeruzalem stal jedným z mnohých islamských stredísk. V Európe to vyvolalo strach a zároveň pobúrenie. Islam sa dostal do otvorenej konfrontácie s európ-skym kresťanstvom. Podnet na vojenské výpravy rytierov a bojovníkov označených v znamení kríža (križiakov) dal pápež Urban II., ktorý v roku 1095 vyzval na konciloch v Piacenze a v Clermonte všetkých kresťanov, aby sa zúčastnili na oslobodení Božieho hrobu. Konalo sa tak 7 ťažení.  V rokoch 1096-99 sa konala prvá križiacka výprava, ktorá vyvrcholila dobytím Jeruzalema a založením kresťanského Jeruzalemského kráľovstva (jestvovalo do r. 1187). Pri tretej križiackej výprave (1189-92) sa im nepodarilo dobyť opäť Jeruzalem. Výpravu viedol cisár Fridrich I. Barbarossa, francúzsky kráľ Filip II. August a anglický kráľ Richard I. Levie srdce. Vymohli si aspoň dohodu, podľa ktorej kresťanskí pútnici mohli slobodne navštevovať Jeruzalem. Štvrtá križiacka výprava sa konala v rokoch 1202-04. Križiaci chceli predovšetkým zaútočiť na Egypt, ktorý sa pokladal za kľúč k Palestíne. Preto sa účastníci výpravy sústredili v Benátkach. Odtiaľ mali byť prevezení cez Stredozemné more, avšak chýbali finančné prostriedky. Benátsky dóža Dandolo vtedy navrhol, aby za prepravu zaplatili bojom. Križiaci mali dobyť a zničiť obchodného konkurenta Benátok, dalmátsky Zadar. Križiaci potom nakoniec obľahli Konštantínopol, dobyli ho a ustanovili Latinské cisárstvo (jestvovalo do r. 1261). Roku 1212 sa uskutočnila tzv. križiacka výprava detí. Pápež a Cirkev ju nikdy nepodporovali, ba vyvíjali početné snahy, aby sa deti vrátili domov. Nadšenie detí však bolo také obrovské, že uverili organizátorom, že sa pred nimi rozostúpi more a ony suchou nohou vkročia do Svätej zeme a oslobodia sväté miesta. Keď sa tak nestalo, uverili zase obchodníkom, ktorí im sľúbili bezplatnú dopravu do Palestíny. Oni ich však pri prvej príležitosti predali do otroctva. Piatu križiacku výpravu tvorili izolované ťaženia európskych feudálov (1217-1221). Bol dobytý prístav Damietta. Cisárovi Fridrichovi II. sa však vyjednávaním so Saracénmi podarilo získať od sultána časť bývalého Jeruzalemského kráľovstva s tromi mestami – Jeruzalemom, Betlehemom a Nazaretom. Roku 1229 sa korunoval za jeruzalemského kráľa. Hlavnou postavou šiestej a siedmej výpravy (1248-54 a 1270-1275) bol francúzsky kráľ Ľudovít IX. Svätý. Ich hlavným dejiskom bol Egypt, kde franc. rytieri dobyli aj stratili významný prístav Damiettu. Siedmu výpravu zmarila epidémia moru. Jeruzalemské kráľovstvo padlo definitívne roku 1291. Jeho poslední obrancovia hľadali útočisko na Cypre. Tento ostrov sa stal poslednou baštou rytierskeho rádu johanitov. Vzhľadom na svoj hlavný cieľ – dobyť a udržať Svätú zem, boli vlastne všetky križiacke výpravy neúspešné. Napriek tomu mali výpravy nenahraditeľný blahodarný účinok na európske hospodárstvo, kultúru, vedu či životný štýl. Preprava veľkého počtu osôb cez Stredozemné more umožnila vznik a rozvoj peňažných ústavov. Najväčší zisk z ťažení mali kupci a peňazomenci z Benátok, Janova a z Pisy. V Európe sa udomácnili veterné mlyny, zdokonalila sa výroba skla, rozšírili sa nové plodiny (cukr. trstina, bavlna, marhule, citróny, ryža, pohánka) a rôzne luxusné predmety a koberce. Do povedomia európskeho akademického života sa dostáva latinský preklad Al-Chvárizmího spisu o matematike, ktorým sa v kresťanskom svete šíria tzv. arabské číslice vrátane nuly, dovtedy nepoznanej. Latinské štáty, ktoré pozvoľna vznikali a zanikali počas výprav, boli prvými finančnými centrami, ktoré začali raziť zlaté mince. Talianske mestské republiky sa tak vrátili k zlatu ako univerzálnemu platidlu. V európskej spoločnosti neskorej gotiky sa vplyvom islamu udomácnili tradičné zvyky hygieny (napr. umývanie si rúk pred jedlom). Výpravy pozdvihli aj európskeho rytierskeho ducha vznikom nových rytierskych rádov – johanitov, templárov a nemeckých rytierov. Znamenie kríža, ktoré nosili križiaci, dalo podnet na masové rozšírenie erbov jednotlivých rytierov, rádov, reholí, panovníkov, pápežov i stredovekých miest. Oboznámením Európy s arabskou vedou a kultúrou malo za následok prudký rozvoj prírodných vied v kresťanskom svete. Antické písomné a kultúrne dedičstvo, uchované práve Arabmi, postupne vplývalo na európsky akademický svet do takej miery, až vyvolal v priebehu nasledujúcich dvoch storočí vznik humanizmu a renesancie. Johanitov tvorili väčšinou Taliani. Rád vznikol roku 1099. Po križiackej porážke odišli na Cyprus a odtiaľ na Rodos. Roku 1534 im cisár Karol V. Habsburg udelil ako léno Maltu – maltézski rytieri. Rád nemeckých rytierov vznikol v Akke roku 1190. Po neúspechu výprav sa centrum rádu prenieslo do Marienburgu v Prusku. Stalo sa tak roku 1309. Templármi boli prevažne Francúzi. Tento križiacky rád vznikol v okolí Šalamúnovho chrámu v Jeruzaleme roku 1118. Po porážke pri vojenských ťaženiach sa presídlili do Francúzska.