V 4. storočí sa Cirkev stala významnou sociálnou a kultúrnou silou, a preto vtedy ocenila význam svetského vzdelania, ktoré ponúkala neskororímska spoločnosť. Znalosť čítania, písania a počítania, schopnosť plynule a zrozumiteľne vykladať jednoduché i zložité problémy boli dôležité zvlášť pre kresťanských kňazov. A tak Cirkev nadviazala na tradíciu rímskeho školského vzdelávania. Spočiatku biskupi vydržiavali iba staré rímske školy. Od 6. storočia však vzniká nová sieť v mestách a pri kláštoroch. Kláštorné školy zriaďovali najmä benediktíni. Delili sa na vnútorné školy, ktoré boli pre chlapcov od 9 rokov, budúcich rehoľníkov, a na vonkajšie školy pre ostatných. Vyučovacím jazykom bola latinčina. Všeobecná vzdelanosť, ktorú sa školy snažili poskytnúť, spočívala v ovládnutí siedmich slobodných umení. Tie sa delili do dvoch skupín – trivium (gramatika, dialektika, rétorika) a kvadrivium (aritmetika, geometria, astronómia a hudba). Vrchol vzdelanosti predstavovalo štúdium teológie. Práve kláštorné školy sa stali v 7. storočí najvýznamnejšími strediskami západnej kresťanskej vzdelanosti. Pre zachovanie a šírenie vzdelanosti mali obrovský prínos kláštorné knižnice. Sústreďovali početné stredo-veké diela a antické písomné pamiatky, ktoré mnísi v špeciálnych skriptóriách ručne prepisovali, a tak tvorili kópie. Ďalšími strediskami vzdelanosti boli katedrálne a farské školy. V katedrálnych sa bezplatne vzdelával kňažský dorast. Žiaci farských škôl sa často stretávali priamo v kostoloch zvyčajne v nedele a sviatky, kde sa oboznamovali v materinskom jazyku s liturgiou, kresťanským učením. Pripravovali sa tak na prijatie sviatostí. Názov škola pochádza z latinského slova schola. Šírenie kresťanskej vzdelanosti so sebou prinieslo mnohých teológov a mysliteľov. Tí sa počas celého vrcholného i neskorého stredoveku usilovali vytvoriť jednotný a uza-vretý myšlienkový systém, ktorý by bol schopný vysvetliť a odôvodniť cirkevné dogmy. Tieto snaženia voláme jedným slovom scholastika. Jej počiatky siahajú ku karolínskej renesancii, svoj vrchol zažíva v 13. storočí. Pri zrode európskeho akademického sveta stála myšlienka poskytnúť nadaným čo najdokonalejšie vzdelanie. Centrami vzdelanosti sa postupne od 12. storočia stávajú práve univerzity. Tí, ktorí plne ovládali tzv. sedem slobodných umení, mohli pokračovať vo svojom štúdiu na artistickej fakulte. Tam sa prednášali filozofické základy výkladu sveta. Po jej čiastočnom či úplnom absolvovaní študent pokračoval na niektorej z fakúlt. Univerzity mali spravidla 4 fakulty, i keď nie všetky boli takto úplné. Vyššou fakultou bola medicína, za najvyššiu fakultu bola naďalej uznávaná fakulta teologická. Univerzity zakladala predovšetkým Cirkev, i keď vždy pôsobili aj súkromné univerzity či univerzity európskych panovníkov. Bez ohľadu na svoj pôvod sa stávali kultúrnymi centrami, z ktorých vychádzali významné impulzy, ovplyvňujúce celú neskorú stredovekú spoločnosť. Prvou univerzitou bola talianska univerzita v Bologni. Okrem nej mali významné postavenie aj univerzity v Padove a Salerne. Centrom európskej vzdelanosti sa však od polovice 12. storočia stala La Sorbonne v Paríži, na ktorej pôsobil najväčší teológ a dominikánsky kresťanský filozof histórie sv. Tomáš Akvinský, učeň sv. Alberta Veľkého. K rozvoju kresťanskej vzdelanosti nepochybne prispeli aj všetky ostatné stredoveké univerzity, akými boli napríklad univerzity v Grenoble, Lipsku, Hiedelbergu, Prahe (Karlova u.) Viedni, Krakówe, Bratislave (Academia Istropolitana založená r. 1467 Matejom Korvínom), Barcelone, Oxforde či v Canterbury. Cirkev sa stala hlavnou nositeľkou kultúry a vzdelanosti v stredovekej spoločnosti. Vzorom stredovekého spôsobu života bola dvorná kultúra určovaná vojenskými, kresťanskými a estetickými ideálmi. Rytierska výchova sa začala pestovať v 12. a na začiatku 13. storočia najmä na francúzskych hradoch. Chlapcov začínali vychovávať vo veku siedmich rokov ako pážatá. Sedem rokov ich učili jazdiť, šermovať, plávať a dvorne sa správať. Od 14. roku z nich boli panoši a ďalších sedem rokov sa oboznamovali so zbraňami a lovom, ale k ich vzdelávaniu patril i tanec, hudba a spev. Napokon sa konalo symbolické pasovanie za rytiera. Rytier sa musel správať podľa istých pravidiel, dbať na svoju rytiersku česť, chrániť slabých, siroty a vdovy. O výchovu dievčat sa starala hradná pani. Rytierska výchova bola svetská výchova. Bola dostupná deťom iba zo vznešených rodín. V porovnaní s duchovným vzdelávaním na cirkevných školách mala rytierska výchova viac národných čŕt. Až za križiackych výprav sa duchovné a svetské vzdelávanie zlúčilo v rytierskych rádoch, ktoré misijnou a kolonizačnou činnosťou vniesli do rytierskej kultúry nové prvky.