Pôvod prvých vážnych heréz, ktoré viedli k viacerým schizmám Cirkevného spoločenstva, má základ v nízkej kultúrnej a vzdelanostnej úrovne nižšieho kňažstva a prísnej ochrany textov Biblie pred pospolitým svetom. Cirkev sa totiž až príliš bála, že by sa prekladmi latinských textov Písma a ich následným rozšírením medzi kresťanské masy poskytla príležitosť, aby sa jej učenie prekrútilo a posolstvo posvätných textov zle vyložilo. Takto sa rozšírili hnutia vyzývajúce cirkevné autority o uvoľnenie Písma medzi bežných veriacich. Myslitelia, ktorí sa o tieto reformné idey zaslúžili, sa však veľmi rýchlo stali vážnymi heretikmi, kacírmi a relapsami (obrátený kacír, ktorý znovu upadá do svojich bludov). S odsúdením iných chýb a skazených pomerov v renesančnej Cirkvi začali napádať samotné jej teologické základy, čím hrozila západnému kresťanstvu mohutná a rázna politická, hospodárska a náboženská katastrofa. Medzi prvých takýchto reformátorov sa zaradili John Wycliff a Ján Hus. Wycliff (Ján Viklef; 1329-1384) pochádzal z anglosaskej šľachtickej rodiny. V Oxforde vyštudoval filozofiu, teológiu a právo. Stal sa i rektorom Oxfordskej univerzity. Počiatok jeho reformátorskych myšlienok spočíval v podpore anglického kráľa Eduarda III., ktorý odoprel platiť pápežovi lénny poplatok. Neskôr začal vystupovať proti svetskému panstvu Cirkvi a cirkevným majetkom vo všeobecnosti. V pokročilejšej fáze svojej herézy zaútočil aj na samotný inštitút pápežstva, ktorý označil za Antikristovu institúciu. Zavrhol aj učenie o transubstanciácii (že sa podstata chleba a vína pri sv. omši mení na podstatu Tela a Krvi Ježiša Krista; učenie, že to tak nie je, sa volá remanencia), učenie o očistci, význam ušnej spovede a úcty k relikviám. Namiesto toho sa priklonil k učeniu o predestinácii (predurčenosti ľudského života), ktoré v takej podobe, ako ho on vysvetľoval, Cirkev už dávno označila za mylné. Vplyvom jeho pre Cirkev nesmierne nebezpečných myšlienok vypuklo r. 1381 aj sedliacke povstanie. Ján Hus sa narodil v roku 1369 v Husinci v sedliackej rodine. Študoval v Prahe, kde sa stal bakalárom slobodných umení a teológie. Po vysviacke za kňaza prednášal filozofiu a r. 1401 sa stal dekanom filozofickej fakulty. Pôsobil aj ako kazateľ v pražskej betlehemskej kaplnke, kde sa malo Božie Slovo šíriť českým jazykom. Jeho dobu poznamenal značný vplyv Nemcov na dianie v Prahe a nepriaznivé sociálne podmienky. Svoju počiatočnú kritiku neporiadkov v Cirkvi držal v rámci medzí vzdelaného a vplyvného kňaza. Učenie Johna Wicliffa ho však navždy zmenilo a obrátilo jeho kritiku na nepotlačovanú herézu. Za prameň všetkého zla v Cirkvi pokladal jej majetky. V čase jeho neochvejných reformátorskych útokov vrcholila tzv. Veľká západná schizma. Hus sa následne postavil proti kupčeniu s odpustkami a verejne spálil pápežskú bulu, čo vyvolalo verejné nepokoje. Pápež a pražský arcibiskup ho okamžite exkomunikovali, čím vlastne Hus stratil všetko, čo si počas života a pôsobenia v akademickom svete vybudoval. Utiahol sa tak na český vidiek (Kozí hrádok), kde si našiel mnoho prívržencov. Žigmund Luxemburský, svetská hlava kresťanstva, ktorý zvolal do Kostnice koncil, aby sa prekonalo trojpápežstvo, pozval na cirkevný snem aj Husa. Ten sa mal oficiálne podrobiť „scenzurovaniu“ svojich myšlienok. Koncil mal úlohu rozdeliť jeho učenie na pravdivé a kacírske. Tak bolo z jeho vierouky vyčlenených 30 bodov, ktoré bolo čisto heretických resp. bludných. Keďže sa však Hus odmietol vzdať kacírskych bodov, bol odovzdaný na potrestanie svetskej moci. Tá ho odsúdila na trest smrti upálením. Rozsudok bol vykonaný 6. júla 1415. Prívrženci Husa – husiti sa stali pokračovateľmi a nositeľmi jeho reformátorskych myšlienok. Ich revolučné hnutie prepuklo v roku 1419. V Čechách sa stali mocnou nábožensko-reformačnou silou, ktorá svoj odpor voči okolitej „katolíckej“ spoločnosti prejavovala aj násilnými metódami. K husitom sa pridali aj Pražania a česká šľachta, ktorí vytvorili umiernené krídlo tzv. kališníkov, keďže žiadali najmä prijímanie pod obojím (aj Krv z kalicha). Radikálne krídlo sa sformovalo z tzv. táboritov (podľa mesta Tábor založeného r. 1420). K tomuto krídlu sa prihlásili aj spolubojovníci Jána Žižku, ktorí sa po jeho smrti r. 1424 začali nazývať sirotkovia. Husiti podnikali vojenské ťaženia do Nemecka, Sliezska, Poľska a v rokoch 1428 až 1435 aj na Slovensko. Tak sa oslabovali, ako i oslabovali svojich nepriateľov. Týmto výpravám hovoríme spanilé jazdy (spievali si pri nich obávanú pieseň „Kdo jsou Boží bojovníci“). Úlohu hlavného protivníka husitov prevzal Žigmund Luxemburský. Ten podnikol r. 1420 významné ťaženie do Čiech, avšak utrpel porážku na hore Vítkov pri Prahe. Roku 1429 dokonca s husitmi vyjednával na Bratislavskom hrade, no opäť neúspešne. Husiti zanechávali svoje trvalé posádky aj na slovenskom území. Sídlili na hradoch v Likave, Topoľčanoch či v Ledniciach. Neskôr dobyli Skalicu a ľsťou sa im podarilo zmocniť aj Trnavy. Veliteľ trnavskej posádky Blažek z Borotína podnikal aj výpravy do okolia a neúspešným sprisahaním sa pokúsil zmocniť v novembri 1432 aj Bratislavy. Husiti zo Slovenska odtiahli za výkupné na prelome rokov 1434 – 1435 po bitke pri Lipanoch. Po neústalych, k ničomu vedúcich bojoch sa umiernení husiti snažili zmieriť s Cirkvou skrze koncil v Bazileji (1433). To viedlo k sporom medzi umiernenými a radikálmi v husitskom hnutí. V máji 1434 sa odohrala veľká bitka pri Lipanoch, kde boli radikálni husiti i sirotkovia porazení. Výsledkom tohto prelomu bola dohoda s Cirkvou i so Žigmundom. V Jihlave tak boli r. 1436 slávnostne vyhlásené tzv. bazilejské kompaktáta. Na ich základe boli prijaté určité výnimky, ktoré umožnili prijímanie pod obojím. V politickej rovine kompaktáta znamenali husitské uznanie Žigmunda za českého kráľa.