V Uhorsku národom v politickom zmysle slova boli len privilegované vrstvy vyššej a nižšej šľachty bez ohľadu nanárodnosť(natio hungarica). Centralizačné snahy Jozefa II. i jehoneúspešný pokus nahradiť latinčinu ako reč župnej administratívynemčinou nastolili otázku štátneho jazyka ako otázku politicky veľmidôležitú. Nevyhnutnosť zaviesť namiesto latinčiny živý národný jazykdo štátnej administratívy bola samozrejmá, ale tým, že vedenie štátubolo v rukách veľkostatkárskej šľachty, maďarčina dostávala charakterpanskej, nad ostatnými národnými jazykmi nadradenej reči. No v tomtoprocese sa hlásili k rovnoprávnosti všetky národnosti Uhorska- srbochorvátska, slovenská, rumunská a ukrajinská. Slovenskánárodnosť bola v nevýhode oproti chorvátskej, srbskej i rumunskej,lebo sa nemohla opierať o vlastné historické právo, bola integrálnousúčasťou Uhorska. Bola tu však tradícia Veľkomoravskej ríše.Táto tradícia, oživujúca existenciu mocného slovanského štátu, saviazala na územie Moravy a Slovenska. Jej závažnosť bola o to väčšia,že bola spojená so vznikom prvého slovanského písma a s jeho tvorcamiCyrilom a Metodom. Na túto tradíciu sa odvolávali už i predosvietenskíobrancovia slovenskej národnosti Daniel Krman, Matej Bel, Ján BaltazárMagin, Pavel Doležal. Zvýšenú pozornosť venoval Veľkomoravskej ríši užJán Severini. No skutočne buditeľský význam mala kniha Juraja PapánkaDejiny slovenského národa - O kráľovstve a kráľoch slovanských,o občianskych a cirkevných pomeroch ako starého, tak nového vekuSlovákov. Táto kniha oduševnila slovenských osvietencov, a to rovnakokatolíkov ako evanjelikov. Jeho kniha bola impulzom pre J. I. Bajzui pre A. Bernoláka a J. Fándlyho, aby vystúpili s programomsamostatnej slovenskej literatúry. Vývin smerujúci k osamostatneniuslovenskej literatúry a k uzákoneniu spisovnej slovenčiny už takpokročil, že po Papánkovej obrane slovenskej národnosti a jejhistorického významu(1780) bolo vystúpenie J. I. Bajzu organickýmpokračovaním tohto vývinu. Bajza, najprv ako satirický básnik,prichádza s návrhom na spisovnú slovenčinu na začiatku vlády JozefaII. No tento návrh mohol publikovať len roku 1783, keď dal do tlačesvoj román René mláďenca príhodi a skusenosťi. Neodvažuje sa povýšiťurčité nárečie za spisovný jazyk. A preto sa rozhodne pre svoj vlastnýviacmenej náhodný a umelý systém, ovplyvnený jednak češtinou, jednakjeho vlastnou hovorovou slovenčinou, blízkou západným nárečiam.Papánek a Bajza svojimi dielami nastolili otázku národa a jehospisovnej reči ako základnú otázku doby. A preto pre mladéhobohoslovca Antona Bernoláka, ktorý roku 1784 prešiel z Viedne dogenerálneho seminára v Bratislave, sa potreba spisovnej reči javilaako potreba z každého hľadiska odôvodnená.Anton Bernolák vyšiel zo zásady, že slovenská spisovná reč má čonajtesnejšie priliehať k hovorovému ľudovému jazyku Slovákov v Uhrách,že sa má zbaviť tých znakov, ktoré boli prenesené z češtiny. Pretopodáva návrh na fonetický pravopis, vychádzajúc zo západoslovenskéhonárečia. Nezvolil toto nárečie náhodne. Trnava bola kultúrnym centrom,nachádzala sa tam univerzita i tlačiareň.Svoj návrh pravopisu podoprel sústavnou slovenskou gramatikou(Grammatica slavica, 1790). Uzákonil výslovnosťstredoslovenčiny v slabikách ďe - ťe - ňe. Ku gramatike pripojilzbierku ľudových prísloví ako ukážku spisovného jazyka. Nasledujúcehoroku (1791) vydal rozpravu o kmeňosloví a tvorení nových slov- Etymologia vocum slavicarum. Svoje dielo zavŕšil veľkým slovníkom,na ktorom horlivo pracoval niekoľko rokov. Jeho vydania sa však užnedožil. Až dvanásť rokov po jeho smrti zásluhou Juraja Palkovičavyšlo toto najväčšie a zaslúžený obdiv vzbudzujúce dielo - SlovárSlovenskí Česko-Laťinsko-Německo-Uherskí.Bernolák svojím jazykovedným dielom nezískal slovenskýchluteránov pre slovenčinu, a tak slovenská literatúra sa rozvíjalav dvoch spisovných jazykoch. Jeho význam je však v tom, že položilzáklady pre samostatnú slovenskú literatúru a tým usmernil vývin odfeudálnej národnosti k novodobému národu. Napokon to bol bernolákovecbásnik Ján Hollý, ktorý vyslovil súhlas s novým uzákonením spisovnéhojazyka na báze stredoslovenského nárečia.