Janko Kráľ je tvorcom slovenskej romantickej balady a novej básnickej reči. Bol najsubjektívnejším a súčasne najrevolučnejším básnikom Štúrovej školy. Svojou básnickou tvorbou sa najviac priblížil k európskemu romantizmu. Narodil sa v Liptovskom Mikuláši, študoval právo na bratislavskom lýceu, potom pracoval ako advokátsky pomocník. Po revolúcii žil so svojou rodinou vo veľkej biede. Istý čas pracoval ako advokát. Posledné roky života prežil v Zlatých Moravciach, kde aj zomrel, no jeho hrob ostal neznámi. Literárne začal tvoriť počas štúdií v Bratislave. Jeho prvé slovenské básne boli uverejnené v Hurbanovom almanachu Nitra. Cestoval po Slovensku, zapisoval si ľudové piesne, najmä s jánošíkovskou tematikou. Potom cestoval po Chorvátsku. Po návrate z ciest sa stal advokátskym pomocníkom v Pešti, kde ho zasiahla revolúcia. Videl, že revolučné túžby Maďarov sa zhodujú s túžbami Slovákov a že rovnaká je aj ich bieda. Nesúhlasil s oficiálnym vedením slovenského života. Odišiel do Hontianskej stolice a tu vyzýval ľud, aby sa postavil proti pánom. Za buričstvo bol uväznený najprv v Šahách, potom v Pešti. Keď sa vyslobodil, pokúšal sa prehovoriť Štúra a ostatných vodcov národného hnutia k boju proti Viedni. Neuspel však a napokon sa predsa pridal k Štúrovmu dobrovoľníckemu vojsku. Kráľ bol zložitou osobnosťou a podobne zložitá je aj jeho poézia. Súčasníci ho nechápali, zdal sa im čudný, tajomný, príliš radikálny, preto ho volali „divným Jankom“. Tajomstvom zostávali pre nich aj jeho cesty. podobne to bolo aj s jeho poéziu. Súčasníci poznali iba zlomky jeho tvorby, Kráľ väčšinu svojich básní neuverejňoval, lebo obsahovali kritiku spoločnosti a tiež subjektívne nálady. Dielo Janka Kráľa sa nezachovalo celé, mnohé jeho básne sa stratili alebo sa zachovali iba pozmenené. Básnickú tvorbu Kráľa môžeme rozdeliť do štyroch kategórií. Piesne a balady na ľudové motívy patria medzi prvé básne Janka Kráľa. Opieral sa v nich o ľudovú poéziu, ktorú si vysoko cenil. Už ako študent si na svojich cestách zapisoval piesne, rozprávky a povesti. V jeho piesňach a baladách je zlo podobne ako v ľudovej poézii vždy potrestané. Preto v balade Povesť hynú dievčatá, ktoré sa posmievali starenke a nepodali jej vodu, mládenec v balade Skamenelý skamenie pre nedodržaný sľub milej, dievčatá v balade Bezbožné dievky, ktoré opovážlivo vyvolávali čertov, sa prepadnú, a preto niet pomoci smelej Marienke, ktorá v balade Kríž a čiapka zo samopaše doniesla z cintorína kríž. Niektoré balady autor motivuje sociálne. V balade Pán v tŕní bezbožný a krutý pán zabije na poľovačke človeka, za čo ho stihne trest – zošalie a hynie v strašných mukách. Inou sociálnou baladou je Kvet. Matka prinúti dcéru vydať sa bez lásky za bohatého vdovca a ona od žiaľu zomrie. Tento motív je častý aj v ľudových baladách. V balade Zverbovaný sa Janík dá zverbovať do vojska, pretože nevidí iné východisko z biedy. Najznámejšou baladou Kráľa je Zakliata panna vo Váhu a divný Janko. Je to zložitá básnická skladba, je kompozične bohatšia ako ľudové balady. V jej úvodnej časti básnik zobrazil sám seba ako romantického samotára, divného Janka. Vidí biedu, nespravodlivosť, rozpory sveta a nevidí východisko, preto uteká zo spoločnosti. Nikde nenachádza porozumenie a preto sa uťahuje do samoty, kde sa cíti najlepšie. Túži vykonať veľký čin, ale spoločnosť mu to nedovoľuje. Chce vyslobodiť zakliatu pannu z Váhu, ale zahynie v rozbúrených vlnách rieky. Od ponášok na ľudové piesne a balady sa Kráľ postupne dostáva k samostatnej tvorbe, do jeho básní preniká subjektívny a reflexívny tón. Vyjadruje svoje city, nálady, nespokojnosť a túžbu, často aj pesimizmus, ale aj odbojnosť a optimizmus. Básňou Duma bratislavská reagoval na udalosti okolo zosadení Štúra z katedry. Žiali nad tým, ako je málo tých, ktorí sa postavili na Štúrovu obranu. V básni Orol vykresľuje mládenca, ktorý opúšťa matku a rodinný kraj, aby bojoval v šírom svete, kým nezahynie. Vyjadrením túžby po slobode a voľnosti je báseň Orol vták. Janko Kráľ napísal cyklus básní, ktoré neskôr literárny kritik Milan Pišút nazval Dráma sveta. Cyklus tvorí asi 70 básní o minulosti, prítomnosti a budúcnosti sveta. Tieto básne odzrkadľujú hlboký pesimizmus autora na minulosť a prítomnosť. cyklus zostal nedokončený, bez pevnej kompozície a prepracovania. Janko Kráľ napísal aj básne s jánošíkovskou tematikou. Spev známi pod názvom Výlomky z Jánošíka sa skladá z troch básní: Janko, Žobrák a Zbojnícka balada. Autor v ňom spracoval jánošíkovskú tematiku netradične a revolučne. V Kráľovej tvorbe sa odzrkadľuje aj politická situácia a revolúcia. Revolučnú jar 1848 privítal básňami Krajinská pieseň a Jarná pieseň. Nadšene víta revolúciu a každého volá do boja. V básni Duma dvoch bratov oslávi pamiatku dvoch slovenským študentom (Holubyho a Šuleka), ktorých pre účasť v povstaní popravili. Báseň Šahy je najobšírnejšou revolučnou básňou autora. Zobrazil v nej celý tragický príbeh revolúcie, spomína na svoje uväznenie a odsúdenie. Lúči sa so svojimi nádejami a snami. Vidí len tmavú budúcnosť a neočakáva lepší osud národa. Po revolúcii sa odmlčal, písal málo a ani sa verejne neangažoval. Z jeho posledných básní je významná báseň Slovo, z ktorej znova zaznieva odhodlaný tón a výzva do boja za slobodu národa. Básnik v nej vyslovuje svoje demokratické názory a presvedčenie o rovnoprávnosti všetkých národov.