V 30-tych ale najmä v 40-tych rokoch 19. storočia preniká aj do Uhorska kapitalizmus a začína sa vytvárať buržoázia. Revolučné nálady a politické boje vyvrcholili v revolúciách roku 1848 (Paríž, Viedeň, Praha, Pešť), ktoré znamenali koniec feudalizmu v Európe. Aj na Slovensku sa formuje mladá pokroková generácia, tzv. Mladé Slovensko. Činnosť mladej slovenskej generácie sa sústreďovala najmä v študentských samovzdelávacích spolkoch. Najvýznamnejším z nich bola Spoločnosť česko-slovanská na bratislavskom evanjelickom lýceu. Členovia spoločnosti si na pravidelných schôdzkach čítali a posudzovali vlastné práce, zbierali ľudovú slovesnosť, debatovali o kultúrnych novinkách a o súčasných slovanských problémoch. Najbohatšiu činnosť spoločnosť vyvinula pod vedením Ľudovíta Štúra. Štúr sa stal vedúcou osobnosťou mladej generácie, podarilo sa mu vychovať uvedomelú generáciu, ktorú podľa neho nazývame štúrovcami, alebo Štúrovou školou. Štúr študoval v Rábe, potom na evanjelickom lýceu v Bratislave. Po dvoch rokoch štúdia v Halle sa vrátil na lýceum ako námestník profesora. V nemecky písaných politických brožúrach vystupoval proti maďarizácii. Významnou mierou ovplyvnil národné dianie a politický život, v čom významnú účasť mal časopis Slovenskje národňje novini s literárnou prílohou Orol tatranskí. Z literárneho hľadiska mimoriadny význam majú Štúrove jazykovedné diela, Nárečja Slovenskou alebo potreba písaňja v tomto nárečí a Náuka reči Slovenskej. V prvom diele uviedol hlavné dôvody na uzákonenie nového jazyka, vyslovuje nádej, že nový jazyk konečne zjednotí oba tábory. V druhom diele podáva gramatiku nového spisovného jazyka. Štúr nepatril medzi vedúcich básnikov svojej generácie, písal básne podľa ľudovej slovesnosti. Prvé básne písal po česky (Krakoviaky, Dumky večerní), neskôr vydal zbierku pod názvom Spevy a piesne. V Prahe vydal spis O národních písních a pověstech plemen slovanských, v ktorom rozoberá ľudové piesne slovanských národov. Sklamanie z výsledkov revolúcie, kritiku rakúskej monarchie a vieru v jej rozpad vyjadril v diele Slovanstvo a svet budúcnosti, čo napísal po nemecky a vyšlo až po jeho smrti v ruskom preklade. Mylne sa v ňom domnieval, že slovanské národy oslobodí cárske Rusko. Najvýznamnejším kultúrnym činom mladej generácie bolo uzákonenie spisovnej slovenčiny. K rozhodnutiu došlo roku 1843 na schôdzke Štúra, Hurbana a Hodžu v Hlbokom. Za uzákonenie spisovnej slovenčiny si zvolili stredoslovenské nárečie a fonetický pravopis. Prvou knihou v stredoslovienčine bol druhý ročník almanachu Nitra. Nová spisovná slovenčina vyvolala na Slovensku veľký kultúrny boj. Za ňu sa postavila mladá generácia, proti nej konzervatívci na čele s Jánom Kollárom. V tejto reči sa zrodili všetky slávne diela štúrovskej literatúry. Štúrovci nevytvorili len jazyk, ale aj modernú slovenskú literatúru. Najvýznamnejšími predstaviteľmi Štúrovskej školy boli básnici Samo Chalupka, Janko Kráľ, Andrej Sládkovič, Ján Botto a prozaici Jozef Miloslav Hurban a Ján Kalinčiak. Vo svojich dielach uplatňovali estetiku romantizmu. Ich vzorom už nebola antická literatúra, ale ľudová slovesnosť, odkiaľ prevzali rýmy, prozódiu (sylabičný verš), reč, štylistické prostriedky, tematiku a žánre. Dôraz kládli na národný charakter literatúry, postavy si vyberali z ľudu. Postavy často idealizovali a venovali sa najmä témam, pomocou ktorých mohli vyjadriť svoje túžby a ideály. Takýmto témami boli napríklad ľudový odboj, revolučné nálady, idea vlastenectva, boj za slobodu, kladné hodnoty ľudu, atď. Témy si vyberali najmä z minulosti ale taktiež aj zo súčasnosti. Hoci hlavným literárnym druhom sa stala lyrika a veršovaná epika, rozvíja sa aj próza, najmä historické povesti a kratšie prózy zo súčasného života. Samo Chalupka bol priekopníkom romantickej poézie, bol najstarším členom Štúrovej školy a jedným zo zakladateľov Spoločnosti česko-slovanskej. Narodil sa v Hornej Lehote v rodine evanjelického kňaza. Po gymnaziálnych štúdiách začal študovať filozofiu a teológiu na bratislavskom evanjelickom lýceu. Po vypuknutí poľskej revolúcie prerušil štúdia a odišiel bojovať za slobodu Poliakov. Stal sa kňazom a po smrti jeho otca nastúpil na jeho miesto. Jeho prvé básne vyšli v kalendári Gašpara Fehérpataky-Belopotockého. Na začiatku písal po česky a klasicistickým štýlom, no uvedomil si, že jedine živá reč ľudu môže byť účinným nástrojom poézie. Preto začal študovať hovorovú reč, zbieral príslovia a porekadlá, ľudové slová a výrazy. V duchu ľudovej slovesnosti stvoril novú, hrdinskú poéziu. Písal balady, romance, piesne a hrdinské spevy. Formálne i obsahovo vychádza z ľudovej slovesnosti. K jeho najobľúbenejším témam patril jánošíkovský motív a motív ľudového odboja proti Turkov. Z prvého obdobia Chalupkovej tvorby pochádzajú básne Likavský väzeň, v ktorom opisuje Jánošíka vo väzení a jeho túžbu po slobode, a Kráľohorská, v ktorom taktiež vystupuje Jánošík a jeho družina. Z tohto obdobia pochádza aj báseň Junák. Po roku 1848 sa Chalupka odmlčal. Znovu začal písať až v 60-tych rokoch. Z tohto obdobia má niekoľko významnejších básní. Námet k básni Mor ho! našiel u Šafárika, dej básne je stručný. Odohráva sa v 4. storočí pri Dunaji. Rímsky cisár sa tu utáborí so svojím vojskom s cieľom podmaniť Slovanov. Skupina slovanských junákov prichádza k cisárovi s posolstvom mieru. Keď cisár odmieta ich pozdrav a vyhlási, že zotročí celý národ, skupina poslov sa vrhne na Rimanov s výkrikom Mor ho! Všetci členovia družiny zomrú, radšej volili smrť ako porobu, obetovali svoje životy za vlasť. Autor sa zameriaval na opis boja, vyzdvihuje hrdosť a smelosť junákov, odsudzuje násilie a zotročovanie. V básni Boj pri Jelšave zobrazuje zápas ľudových bojovníkov proti Turkov. Báseň Turčín Poničan je najznámejšou Chalupkovou básňou. Zachytil v nej príbeh poturčenca, ktorý v Ponikách zajal vlastnú matku a odvliekol ju ako otrokyňu. Matka v ňom spoznala vlastného syna, poturčenec ju žiada, aby zostala pri ňom. Matka však túži po vlasti, ktorá je jej veľmi milá (na tento námet napísal Ján Smrek libreto k opere Jána Cikkera Beg Bajazid). Báseň Branko Chalupka napísal podľa ľudovej slovesnosti, v ktorej Branko žil dávno pred Jánošíkom a bol postrachom pánov. Snažili sa ho chytiť, ale on hrdinsky bojoval proti presile a iba zradou ho premohli. Vyvrcholením básne sú verše, ktorými sa hrdina lúči so životom.