Vojtech Mihálik bol v období komunizmu jedným z najuznávanejším predstaviteľom oficiálnej literatúry. Svojou básnickou, publicistickou a verejnou tvorbou pomáhal rozvíjať a upevňovať socialistický charakter literatúry. Publikovať začal ako gymnazista, jeho básne svedčili o mimoriadnom básnickom nadaní. Debutoval básnickou zbierkou Anjeli. V zbierke sa predstavil ako stúpenec katolíckej moderny a symbolizmu. Po roku 1948 sa charakter jeho básní radikálne zmenil, stal sa hlásateľom komunistickej ideológie. Písal socialisticky angažovanú občiansku a politickú poéziu. V zbierke Plebejská košeľa sa prvýkrát objavujú zážitky a motívy poznamenané chudobným proletárskym detstvom. Poéma Spievajúce srdce ospieval revolučnú socialistickú prítomnosť. Skladba sa stala vzorným a modelovým dielom socialistickej próze. Zbierky Ozbrojená láska a Neumriem na slame boli tiež poznačené schematizmom. Väčšina týchto básní vznikla počas autorovej vojenskej služby, zdôrazňoval preto povinnosť brániť mier a vlasť. Zbierka Archimedove kruhy obsahovala politicky angažované básne a básne filozoficky ladené. V básnickej skladbe Vzbúrený Jób opísal ťažké životné osudy slovenského proletára (otca) od narodenia po smrť. V 60-tych rokoch sa Mihálik postupne zbavuje schematických prvkov. Písal ešte stále v duchu socializmu, ale zameral sa na témy z každodenného života. Zbierka Tŕpky obsahovala 23 mravoučných básní o smutných ženských osudoch a o problémoch v rodinách. Ani jedna Mihálikova kniha nevyvolala toľko diskusií ako práve táto. Ďalšie zbierky: Appassionata, Útek za Orfeom, Sonety pre tvoju samotu, Čierna jeseň, Trinásta komnata, Účasť. Milan Rúfus je jedným z najznámejších predstaviteľov modernej slovenskej poézie. Publikovať začal v čase na strednej a vysokej škole v novinách a časopisoch. Boli to básne vyznačujúce sa jednoduchosťou a úprimnosťou. V období schematizmu a stalinizmu sa však tieto básne zdali kritikom málo angažované a revolučné, preto ich autor ani neponúkol na vydanie. Jeho prvá zbierka Až dozrieme mohla vyjsť iba po čiastočnom uvoľnení politickej situácie. Zbierka znamenala medzník vo vývoji slovenskej poézie, priniesla nové estetické a ideové hodnoty. Okrem niekoľkých budovateľských básní obsahovala básne s tematikou domova, detstva, vojny a o poslaní poézie. Rúfus sa v zbierke predstavil ako básnik s hlbokým sociálnym a humanistickým cítením. V politických protivojnových básňach odsúdil vojnu vo Vietname a v Kórei. Básne, ktoré vznikli ešte pred touto zbierkou vyšli v zbierkach Chlapec a Chlapec maľuje dúhu. Sú to úprimné a bolestivé výpovede mladého človeka o sebe a o svete. Zbierka Zvony vznikla dvanásť rokov po vydaní zbierky Až dozrieme. Pre tieto básne je charakteristická skepsa, beznádej a úzkosť. Sú to básne krátke a strohé, hovorí sa v nich iba to najnevyhnutnejšie, znejú ako všeobecné výroky , príslovia. Básne zbierky Stôl chudobných odzrkadľujú pocit vyrovnanosti s tým, že život prináša i sklamania a bolesť. Trvalé hodnoty autor nachádza v práci, v prírode a v rodnom kraji. Vyzdvihuje pracovitosť, húževnatosť, a životnú múdrosť jednoduchého človeka. Charakteristickým znakom Rúfusovej tvorby sa stala snaha spojiť umenie básnika a výtvarníka do vyššej jednoty. Vydal niekoľko kníh, v ktorých sa básne vzájomne dopĺňali s umeleckými fotografiami a maľbami (fotografie Martina Martinčeka, obrazy Ľudovíta Fullu a Miloša Bazovského). Boli to zbierky Kolíska, Kolíska spieva deťom a Hudba tvarov. Miroslav Válek svojou tvorbou nadviazal na avantgardné smery medzivojnovej poézie (surrealizmus, poetizmus, konštruktivizmus). Jeho básnická tvorba nie je rozsiahla, má však veľký význam vo vývine modernej slovenskej poézie. Jeho básne sa vyznačujú originálnymi metaforami a personifikáciami, slovnými a zvukovými hrami, asociatívnym radením obrazov. Literárne začal tvoriť už v 40-tych rokoch, svoje básne však publikoval iba v časopisoch. Debutoval až po skončení kultu osobnosti básnickou zbierkou Dotyky. Táto zbierka znamenala zásadný obrat v chápaní poézie. Válek sa v nej sústredil na vnútorný svet a pocity človeka na jeho problémy a citové drámy, sklamania a smútok. Druhou zbierkou Válka bola zbierka Príťažlivosť, ktorá obsahovala šesť dlhších básní so zložitou metaforickou a kompozičnou výstavbou. Jednou z najvýznamnejších básní zbierky je Domov sú ruky, na ktorých smieš plakať. Válek si v nej spomína na obdobie druhej svetovej vojny, rozpráva os svojej prvej láske, Helene Daňkovej, ktorá bola vyhostená z krajiny a neskôr odvezená do koncentračného tábora. Báseň je protestom proti fašizmu. Tretia zbierka má názov Nepokoj, je to opäť nemilosrdnou analýzou ľudského vnútra. Zisťuje, že človek nie je len obeťou, nielen trpí, ale aj utrpenie spôsobuje. Analýzou súčasného sveta sa zaoberá aj zbierka Milovanie v husej koži. Básne tejto zbierky sú vyjadrením tragických životných pocitov, zúfalstva, pocitu zániku, zdesenia nad bytím. Naznačuje reálnu možnosť totálnej premeny všetkého pozitívneho v dejinách človeka na negatívny opak. Po vydaní zbierky Milovanie v husej koži sa Válek na viac než 12 rokov odmlčal. S novou knihou sa prihlásil až roku normalizácie, keď vydal zbierku Slovo. Autor ju venoval komunistickej strane. Z dejín spisovnej slovenčiny Slovenský jazyk zaraďujeme do skupiny slovanských jazykov. Predkovia všetkých slovanských národov, Praslovania, používali na dorozumenie spoločný jazyk, praslovančinu, ktorá sa vyvinula z indoeurópčiny. V období sťahovania národov sa Praslovania postupne rozšírili do východnej, južnej a strednej Európy a z praslovančiny sa sformovali jednotlivé nárečia (dialekty). Slovanské jazyky delíme na: - východoslovanské – ruština, bieloruština, ukrajinčina - južnoslovanské – chorvátčina, bulharčina, srbčina, slovinčina, macedónčina - západoslovanské – slovenčina, čeština, poľština, lužická srbčina Jednotlivé slovanské jazyky sa navzájom odlišujú niektorými typickými hláskovými a gramatickými javmi. Deviate storočie je pre vývin slovenského jazyka veľmi dôležité. Konštantín a Metod zostavili pred príchodom na Veľkú Moravu starosloviensky jazyk (hlaholiku) z malej gréckej abecedy na základe nárečia z okolia Solúna. Neskoršie zostavili cyriliku z veľkých písmen gréckej abecedy. Tento jazyk sa stal prvým kultúrnym slovanským jazykom. Po rozpade Veľkej Moravy v desiatom storočí staroslovienčina ustupuje a presadzuje sa latinčina. V 14.-16. storočí sa do listín písaných po latinsky a po česky postupne preniká slovenčina s českými prvkami. Vzniká slovakizovaná čeština. Kontakty s češtinou začali silnieť po vzniku Karlovej univerzity (1348) a v období husitských výprav v 15. storočí. O kodifikáciu slovenského jazyka sa ako prvý pokúsil katolícky kňaz Jozef Ignác Bajza. Používal bohemizovanú slovenčinu, no jeho jazyk sa neujal. Prvú kodifikačnú príručku slovenčiny vydal Anton Bernolák roku 1787 pod názvom Filologicko-kritická rozprava o slovenských písmenách. Jeho druhým dielom je Gramatica Slavica, v ktorom opísal gramatiku slovenčiny. Okrem toho Bernolák je autorom šesťzväzkového slovníku Slovár slovenskí-česko-latinsko-nemecko-uherskí. Znaky bernolákovčiny: - fonetický pravopis - stále označovali mäkkosť - nerozlišovali i a y - namiesto j používali g - používali iba w Základom Bernolákovej slovenčiny je západoslovenské nárečie z okolia Trnavy. Tento jazyk sa ale taktiež neujal, pretože evanjelici naďalej používali slovakizovanú češtinu. V roku 1844 Ľudovít Štúr uzákonil spisovnú slovenčinu na základe stredoslovenského nárečia, ktoré bolo považované za najčistejšie. Táto slovenčina bola tiež fonetická, spoluautormi boli Jozef Miloslav Hurban a Michal Hodža. V roku 1843 v Hlbokom prijali tento nový spisovný jazyk. Stal sa celonárodným jazykom. Štúrovo hlavné dielo písané v tomto jazyku je Nárečia slovenskou, alebo potreba písaňja v tomto nárečí. Hlavné znaky štúrovčiny: - dôsledné označovanie mäkkosti - hláska v - fonetický pravopis - nepoužívajú hlásky ľ, ä, é, a dvojhlásku -iu - stredný rod mal koncovku –uo - dvojhlásky zapisovali kombináciou písmen –ja, -je, -uo V roku 1851 bola prijatá Hattalova úprava, ktorá bola ovplyvnená Michalom Hodžom, ktorý presadzoval etymologický pravopis. Táto hodžovsko-hattalovská reforma bola zachytená v Krátkej mluvnici slovenskej. Zmeny v pravopise: - používanie y - namiesto dvojhlásky –uo používali najskôr –ó, potom –ô - používanie hlások ä, ľ, é - -de, -te, -ne, -le – prestáva sa označovať mäkkosť.