Dramatická tvorba po roku 1945 prekonala podobný vývin ako poézia a próza. V rokoch 1948-1989 sa hodnotnejšími divadelnými hrami predstavilo pomerne málo autorov, vzniklo veľa schematických diel. Najlepšie divadelné hry vznikli v 60-tych rokoch, v čase politického uvoľnenia, keď sa aj dramatici inšpirovali modernými európskymi smermi. K popredným dramatikom staršej generácie patrili Štefan Králik a Ivan Bukovčan. V 70-tych rokoch vstupuje Ján Solovič, Osvald Záhradník a Peter Kováčik. V 80-tych rokoch si získali veľkú obľubu hry Ľubomíra Feldeka, Stanislava Štepku (Radošisnkého naivné divadlo), Milana Lasicu a Júliusa Satinského. Štefan Králik patril k významným predstaviteľom divadelnej tvorby v rokoch socializmu. Svojimi prvými hrami nadviazal na realistické tradície slovenskej dramatickej tvorby. Debutoval komédiou z dedinského prostredia Mozoľovci. Charakter psychologických a filozofických hier majú jeho hry napísané v povojnových rokoch (Posledné prekážka, Hra bez lásky, Hra o slobode). Po roku 1948 sa charakter jeho diel zmenil, musel písať socialisticko-realistické hry. K takýmto dielam patria diela Buky podpolianske, Horúci deň a Svätá Barbora, po ktorej sa na dlhý čas odmlčal. Novými hrami sa prihlásil až v 70-tych rokoch, kedy napísal dve historické tragikomédie s jánošíkovskou tematikou, hru Krásna neznáma z čias SNP, a hru zo súčasného života Margaret zo zámku. Ivan Bukovčan patril k významným osobnostiam dramatickej tvorby a hraného filmu po roku 1945. Bol publicistom, dramaturgom, scenáristom a dramatikom. Jeho vstup do divadelného sveta v 50-tych rokoch bol veľmi úspešný. Jeho ľudová veselohra Surovô drevo patrila medzi najviac hrané dielo. Hra sa odohráva v prvých rokoch kolektivizácie a zobrazuje konflikt medzi goralmi (drevorubači z hôr) a zemplínskymi družstevníkmi. Konflikt nie je vážny, končí sa zmierlivo. V tragikomédii Pštrosí večierok poukázal na to, že v období 50-tych rokov, keď mnohí boli nespravodlivo obvinení a odsúdení, si väčšina ľudí zo strachu a z pohodlnosti zvolila mlčanie a tvárila sa, že nič nevidí. Dej drámy Kým kohút nezaspieva sa odohráva v rokoch druhej svetovej vojny v malom mestečku. Nemci večer zadržia desať náhodne vybratých rukojemníkov a zatvoria ich do pivnice. Ráno majú byť popravení na odvetu za zabitého nemeckého vojaka. V tejto dramatickej situácii sa odhaľujú skutočné charaktery ľudí, niektorí zostanú čestní, iní sa prejavia ako zbabelci a podliaci. Dielo Petra Karvaša je mimoriadne rozsiahle. Divadelne debutoval hrou Meteor. Táto hra, i keď sa tematicky viaže na druhú svetovú vojnu, má skôr mysliteľský a symbolický charakter. K tematike druhej svetovej vojny sa Karvaš vráti aj v dielach Polnočná omša a Antigona a tí druhí. Hra polnočná omša rozpráva o rodine, ktorej členovia sa stali prisluhovačmi fašistickej moci, nepriamo zavinili smrť mladšieho syna, Ďurka, a predsa boli presvedčení, že majú čisté svedomie. Dej Antigona a tí druhí sa odohráva v prostredí nemeckého koncentračného tábora, nastoľuje všeobecné morálne otázky. Na paralelu so Sofoklovou tragédiou poukazujú podobne znejúce mená, využitie chóru a základný motív – porušenie príkazu. V tragikomickej groteske Veľká parochňa autor odsudzuje akúkoľvek podobu diskriminácie, totality a násilia. Hra vo veľkej miere využíva postupy absurdného divadla. Ján Solovič patril v období socializmu k najviac vyzdvihovaným tvorcom. Bol hlavným predstaviteľom angažovanej, socialisticko-realistickej dramatickej tvorby. Rozhlasové a divadelné hry začal písať ešte ako vysokoškolák, z nich väčšiu pozornosť vyvolala hra Polnoc bude o päť minút. Najväčší úspech dosiahol hrami Meridián, Strieborný jaguár a Zlatý dážď, ktoré neskôr súborne vydal pod názvom Občianska trilógia. Hrali sa po celom Slovensku. Trilógia chcela byť obrazom súčasnej socialistickej spoločnosti, zobrazovala ju však schematicky, deliac ľudí na uvedomelých komunistov a na bezcharakterných malomeštiakov. Hlavnými postavami hry Meridián sú železničiar Tomáš Benedik a jeho dvaja synovia, Miki a Iľja. Tomáš Benedik je zásadový a čestný človek, ktorý nie je ochotný využiť protekciu aby sa syn Miki dostal na vysokú školu a aby starší syn Iľja dostal výhodné zamestnanie. Miki tiež odmieta protekciu, ale Iľja vyčíta otcovi, že nedokázal využiť svoju partizánsku minulosť. Herci, dramatici a humoristi Milan lasica a Július Satinský sa zaslúžili o vznik moderného slovenského kabaretu. S vlastným autorským programom začali spoločne vystupovať od konca 50-tych rokov. Najväčšiu popularitu dosiahli koncom 60-tych rokov, keď účinkovali v novozaloženom Divadle na Korze. Ich dnes už legendárne inscenácie Soireé a Radostná správa boli mimoriadne obľúbené. Pozostávali z radu dialógov, scénok a pesničiek. Keďže boli zamerané hlavne na kritiku nedostatkov vtedajšej spoločnosti, normalizačná moc zatvorila divadlo. Lasica a Satinský napísal aj niekoľko úspešných paródií literárnych diel (Nečakanie na Godota, Náš priateľ René). Radošinské naivné divadlo vzniklo v roku 1963 v Radošine ako dedinský ochotnícky súbor, od roku 1970 pôsobí v Bratislave ako profesionálny súbor. Jeho repertoár tvoria výlučne iba hry, ktorých autorom je Stanislav Štepka, spoluzakladateľ, vedúca osobnosť a umelecký šéf súbor. Stanislav Štepka je jedným z najpopulárnejším humoristom dneška. Pre divadlo napísal viac než 30 hier. Z hier uvedených pred rokom 1989 boli najpopulárnejšie Jááánošííík, Čierna ovca, Alžbeta Hrozná a Nevesta predaná Kubovi. Hry Štepku sa vyznačujú originálnym humorom, útočnou satirou a využitím dedinského dialektu. Sú to montáže scénok, vtipných komentárov a pesničiek, ktoré poskytujú hercom voľnosť na improvizáciu a vsuvky.