Začlenenie Slovenska do československého štátu sa výrazne prejavilo najmä v kultúrnom živote. Už vo februári 1919 bola oživotvorená Matica slovenská, kto­rá pre Slovákov predstavovala symbol národnej samobytnosti a hrdosti. Matica pomocou svojich miestnych odborov rozvinula po celom Slovensku širokú kultúrno-výchovnú činnosť: vydávala knihy, zakladala knižnice, organizovala ochot­nícke divadlo, výstavy, prednášky a spevokoly. Fakulty Univerzity Komenského zintenzívnili kultúrny a vedecký život V Brati­slave. Prejavilo sa to v rôznych spolkoch, v okruhu literárno-spoločenských časo­pisov ako boli Slovenské pohľady, Elán, Prúdy, Kultúra, DAV a iné. Roku 1921 vznikla Umelecká beseda slovenská, ktorá mala literárny, výtvarný a hudobný od­bor. Jej predsedom bol prvý moderný slovenský architekt Dušan Jurkovič (autor mohyly M. R. Štefánika na Bradle). Vychádzali desiatky pôvodných slovenských kníh. Okrem Matice slovenskej najviac pôvodných diel vyšlo v Edícii mladých slo­venských autorov, ktorú v Prahe redigoval slovenský básnik Ján Smrek. Román Mila Urbana Živý bič bol prvým slovenským románom preloženým do niekoľ­kých cudzích jazykov. Roku 1920 bolo v Bratislave založené Slovenské národné divadlo. Jeden z je­ho riaditeľov český hudobný skladateľ Oskar Nedbal pozdvihol najmä operu SND na európsku úroveň. Divadlo malo spočiatku iba českých hercov, no zohralo vý­znamnú úlohu pri rozvoji profesionálneho divadelníctva a pri výchove prvej ge­nerácie slovenských operných spevákov a hercov. Roku 1932 vznikla slovenská činohra. Sľubne sa rozvíjalo aj výtvarné umenie. Vychádzalo z domácich zdrojov a tra­dícií, no zároveň sa úspešne včleňilo do prúdu moderného európskeho umenia. Dokladom toho boli majstrovské diela Martina Benku či Miloša Alexandra Ba­zovského. Hlavnými predstaviteľmi slovenskej „moderny" boli najmä Ľudovít Fulla a Mikuláš Galanda. Prostredníctvom bratislavskej Školy umeleckých reme­siel, kde pôsobili ako pedagógovia, mali priame kontakty s najvýznamnejšími eu­rópskymi umelcami. Ich diela boli ocenené na mnohých svetových výstavách. Čulý rozmach stavebnej činnosti na Slovensku umožnil uplatniť sa mladej ge­nerácii slovenských architektov. Najznámejším z nich bol Fridrich Weinwurm. Podstanú časť svojej tvorby venoval bytovej architektúre a kultúre bývania vôbec. Zásluhou Karola Plicku. milovníka slovenskej ľudovej kultúry, vznikli úspešné dokumentárne slovenské filmy. Jeho najúspešnejší film Zem spieva získal ocene­nie aj v zahraničí. V rastúcom počte kín v slovenských mestách a väčších obciach sa s veľkým úspechom premietali aj dve verzie slovenských filmov venovaných legendárnej postave Jura Jánošíka. Jedna z nich, režiséra Martina Friča podľa scenára Karola Plicku, sa úspešne prezentovala aj na filmovom festivale v Benát­kach. Karola Plicka sa zaslúžil aj o objavenie Paľa Bielika, ktorý stvárnil hlavnú postavu filmu. Paľo Bielik sa stal zakladateľskou osobnosťou slovenského filmu nielen ako herec, ale neskôr aj ako režisér. Novým prvkom v slovenskom kultúrnom, ale aj spoločenskom živote bolo roz­hlasové vysielanie. 3. augusta 1926 sa oznámením „Haló, tu Bratislava" začalo prvé pokusné vysielanie. Záujem o rozhlas bol od prvých chvíľ veľmi veľký. Roku 1936 začal pracovať banskobystrický vysielač, ktorý preberal program z Bratisla­vy, ale už aj z Košíc.