Slovenská republika patrila k najmenším štátom na európskom kontinente. V jej hlavnom meste Bratislave sídlil Snem Slovenskej republiky, prezident, de­väťčlenná vláda a všetky ďalšie ústredné politické a hospodárske orgány. Nový štát susedil s Maďarskom, Nemeckom a do septembra 1939 aj s Poľ­skom. Slovenskú republiku postupne uznalo 27 štátov, vrátane všetkých vtedaj­ších svetových veľmocí s výnimkou USA. V Bratislave malo svoje vyslanectvá asi desať európskych štátov. Slovenská republika podpísala viaceré medzištátne do­hody a stala sa členom niekoľkých medzinárodných zoskupení. Slovenský štát sa počas svojho trvania zaplietol do viacerých vojnových kon­fliktov. Už niekoľko dní po vzniku ho napadla maďarská armáda. Bola to jeho je­diná obranná vojna, ktorá vošla do dejín pod názvom „malá vojna". Po jej skon­čení muselo Slovensko odstúpiť Maďarsku na východe štátu územie so 40 000 obyvateľmi a čisto slovenskými dedinami. V septembri 1939 sa Slovenská republika ako spojenec nemeckej ríše pripoji­la k vojenskému útoku na Poľsko, ktorým sa začala druhá svetová vojna. Sloven­sko vtedy získalo späť územia, ktoré Poľsko okupovalo na jeseň 1938. Na druhej strane si však odrezalo cestu k západným veľmociam - Francúzsku a Anglicku, ktoré z Bratislavy odvolali svojich diplomatických zástupcov. Ešte vážnejšie ná­sledky malo vypovedanie vojny Sovietskemu zväzu v júni 1941. Na východnom fronte zahynuli stovky slovenských vojakov a sama vojna spôsobila ďalšiu medzi­národnú izoláciu Slovenskej republiky. Podobné dôsledky malo aj vypovedanie vojny Anglicku a USA v decembri 1941. Najintenzívnejšie styky, aj keď z veľkej časti vynútené, mala Slovenská republi­ka s Nemeckom, ktoré pokladalo svojho satelita za dočasný vzor pre ostatné ma­lé štáty v strednej a juhovýchodnej Európe. Samostatnosť štátu bola ohraničená nemeckými mocenskými záujmami, čo sa ukázalo pri obsadzovaní Slovenska ne­meckou armádou na jeseň 1944. Z tajných nemeckých dokumentov vyplývalo, že nacisti po víťaznej vojne nerátali s existenciou Slovenskej republiky. Časť Slová­kov chceli ponemčiť, iných, rasovo nevhodných násilne vysťahovať. Medzi Slovenskou republikou a Maďarskom boli napäté vzťahy. Napriek tomu obidva štáty udržiavali hospodárske kontakty. Znepriateľovala ich však nedôvera a najmä vzájomné územné požiadavky. Slovensko chcelo získať späť svoje úze­mie, ktoré stratilo v rokoch 1938 a 1939. Madarsko zasa chcelo na úkor Sloven­ska získať ďalšie územia. Obidva štáty sa so svojimi sťažnosťami obracali na ne­meckú vládu, ktorá obom stranám dávala prázdne sľuby. Ich splnenie však pod­mieňovala víťazným skončením vojny, k čomu mali prispievať Madarsko i Slovensko. Na južných územiach Slovenska okupovaných Maďarskom žilo 270 000 Slo­vákov. Boli vystavení politickému a národnostnému útlaku. Slovenských roľníkov vyháňali z pôdy, ktorú získali v pozemkovej reforme. Pod nátlakom úradov mno­hí slovenskí učitelia, kňazi a úradníci opúšťali svoje bydliská. Teror a útlak čias­točne zmiernili až odvetné opatrenia slovenskej vlády voči maďarskej národnost­nej menšine žijúcej na Slovensku. Slovenská republika sa oficiálne hlásila ku kresťanským zásadám a myšlien­kam. V jej politickom živote bolo zapojených veľa kňazov. Predstavitelia štátu sa preto spoliehali na podporu zo strany Vatikánu. No Svätá stolica bola opatrná. S nevôľou hľadela na prílišnú angažovanosť katolíckych duchovných v štáte, kto­rý bol spojencom bezohľadného a protikresťanského nacistického režimu.