Slovenská republika sa zrodila v čase. keď celá európska politika prechádzala hlbokou krízou, ktorá vyústila do vojny. Stredná Európa prešla spod francúzske­ho vplyvu do nemeckej záujmovej oblasti. Tieto okolnosti ovplyvnili vnútornú i zahraničnú politiku Slovenskej republiky. Slovenská republika bola samostatným štátom, ktorý však nemohol a nesmel celkom rozhodovať o svojom osude. Nacistické Nemecko kontrolovalo slovenskú politiku prostredníctvom svojho vyslanca i tzv. beráterov - poradcov pracujúcich na všetkých ministerstvách a v centrálnych úradoch. Rozhodujúce slovo Nemec­ka sa prejavovalo najmä v zahraničnej politike. Na nátlak Nemecka musela napr. slovenská vláda odvolať ministra zahraničných vecí Ferdinanda Ďurčanského. Politický systém slovenského štátu sa nebudoval na demokratických zásadách, čo vyústilo do totalitného režimu. Skutočnú moc mala v rukách HSĽS. ktorá si svoje vedúce postavenie v štáte 1 v spoločnosti dala potvrdiť v ústave i v niekoľ­kých zákonoch. Opustenie demokratických foriem vlády sa zdôvodňovalo zrúte­ním dvadsaťročného európskeho bezpečnostného systému, pádom parlamentnej demokracie v mnohých európskych štátoch a nástupom autoritatívnych spôso­bov vlády. Vláda jednej strany, t. j. HSĽS. mala však na Slovensku svoje osobitosti. Nazý­vali ju aj „deravou totalitou", lebo bola miernejšia ako v susedných štátoch a ne­prejavovala sa brutálnymi formami prenasledovania protivníkov. HSĽS však ne­bola vnútorne jednotná. Prebiehal v nej ostrý zápas medzi dvoma krídlami. Na jednej strane bolo konzervatívne, umiernené krídlo na čele s prezidentom a predsedom HSĽS Jozefom Tisom, ktoré sa usilovalo o istý stupeň nezávislosti od Nemecka. Na druhej strane radikálno-fašistické krídlo na čele s Vojtechom Tukom (predsedom vlády a ministrom zahraničia) a Alexandrom Machom (mi­nistrom vnútra a velitelom Hlinkových gárd) chcelo zaviesť na Slovensku ideoló­giu a prax nacionálneho socializmu - podľa vzoru nacistického Nemecka. Obe súperiace krídla však boli stúpencami spojenectva s Nemeckom. Nemeckí politici síce podporovali radikálov, no zároveň si uvedomovali, že umiernené krídlo má oveľa väčšiu dôveru u slovenského obyvateľstva. Vedelo zabezpečiť v krajine po­koj, ktorý nacisti vyžadovali od svojich satelitov. Obmedzovanie občianskych a ľudských práv sa najvýraznejšie prejavilo pri tzv. riešení židovskej otázky. Židov postupne zbavovali nielen majetku, ale aj základ­ných politických, občianskych a nakoniec i ľudských práv. Boli vylúčení zo škôl, zamestnania, vysťahovaní z bytov. Sústreďovali ich do početných pracovných tá­borov a museli nosiť verejné potupné označenie - žltú šesťcípu hviezdu. Tisíce ži­dovských občanov síce dostali rôzne pracovné, náboženské či prezidentské vý­nimky. no to už nemohlo zabrániť tragédii. Roku 1942 slovenská vláda násilne vysťahovala do „táborov smrti" 58 000 tunajších Židov. Ďalších 13 000 týchto občanov bolo vysťahovaných po oku­pácii Slovenska Nemcami na jeseň 1944. Ani sympatie a pomoc časti obyva­teľstva židovským občanom nezmenili dosah neľudských protižidovských opat­rení vlády. Nie všetci obyvatelia štátu sa stotožnili s vládnucim režimom, s jeho závislosťou od Nemecka a jeho antidemokratickým charakterom. Stále početnejšie opozičné sily hľadeli s nádejou na činnosť slovenských a českých predstaviteľov v zahraničí, ktorí spolupracovali so štátnimi protihitlerovskej koalície.