Proces budovania socializmu v Československu sa začiatkom 60. rokov dostá­val do morálnej i hospodárskej krízy. Občania prestali veriť sľubom a frázam o šťastnej budúcnosti. Stále otvorenejšie vyslovovali nespokojnosť s existujúcimi pomermi. Nedokázala ich zastrašiť ani zlopovestná Štátna bezpečnosť. Československo stále viac zaostávalo za európskymi demokratickými krajina­mi. Postupne sa odhaľovali zločiny totalitného režimu proti nevinným ľuďom. Krivo obžalovaní a nespravodlivo väznení občania sa vracali domov. Verejnosť sa tak dozvedala o krutých metódach vyšetrovania, o nespravodlivo odsúdených na smrť i o neľudských pomeroch vo väzniciach a pracovných táboroch. Roku 1961 sa zrútil nereálne postavený tretí päťročný plán a nastalo citeľné zníženie životnej úrovne, čo zvýšilo nespokojnosť občanov. Najviac sa to prejavi­lo medzi príslušníkmi inteligencie, najmä spisovateľmi, ktorí sa pokladali za „sve­domie národa". Na svojom zjazde roku 1967 odvážne poukázali na nedemokra- tickosť a nehumánnosť existujúceho politického systému. Komunistická strana sa pokúšala zastaviť vlnu kritiky čiastkovými reformami. No aj medzi jej členmi rást­la nespokojnosť s vlastným vedením, ktoré nedokázalo riešiť zásadné problémy spoločnosti. Totalitný režim a jeho necitlivé protislovenské zásahy vyvolávali na Slovensku odpor. Nastoľovali sa požiadavky nového usporiadania štátu ako predpoklad a súčasť celkovej demokratizácie spoločnosti. Roku 1968 nastali zmeny v najvyšších štátnych funkciách. Neschopného a na Slovensku neobľúbeného prezidenta Antonína Novotného vystriedal vojnový hodi­na generál Ludvík Svoboda. Na čelo vládnucej strany bol zvolený - ako prvý Slo­vák - Alexander Dubček. Spolu s tzv. reformnými komunistami začal realizovať základné politické a spoločenské zmeny, ktoré s nadšením podporovala úplná väč­šina obyvateľov. Dúfali, že sa začína obdobie „socializmu s ľudskou tvárou". Zrušila sa cenzúra, vznikali nové organizácie a spolky, ktoré sa mali neskôr stať politickými stranami. Konali sa verejné zhromaždenia, na ktorých občania slobod­ne formulovali svoje požiadavky. Kritizovali nedostatky, poukazovali na krutosti a nespravodlivosti minulých rokov, čiastočne sa uvoľnila náboženská sloboda. Vývoj na Slovensku roku 1968 opäť oživil aj citlivú otázku rovnoprávneho po­stavenia v spoločnom štáte. Slovenskí politici za podpory-verejnosti žiadali fede­ratívne usporiadanie. Znamenalo to dve rovnoprávne republiky v spoločnom čes­koslovenskom štáte. To sa aj v októbri 1968 uskutočnilo prijatím zákona. 1 tom čase bol však už „socializmus s ľudskou tvárou" potlačený násilným vstupom piatich armád Varšavskej zmluvy na územie Československa. Štátne, komunisticko-stranícke vedenia týchto krajín sa s nevôľou a strachom pozerali na vývoj v ČSSR. Obávali sa, že „iskra" demokratizačného procesu preskočí aj do ich štátov. Preto vo výhražných listoch i v osobných rokovaniach požadovali od československých politikov, aby sa vrátili k starým poriadkom. 2 noci z 20. na 21. augusta 1968 okupovali ich armády Československo. Naj­vyššie orgány ČSSR protestovali proti vierolomnému kroku svojich „spojencov". No obávajúc sa krviprelievania nevydali rozkaz na aktívnu vojenskú obranu štátu. Do ulíc však vyšli protestovať státisíce občanov, z ktorých desiatky zahynuli pod tankami alebo strelami okupantov. Pokus o demokratickú reformu socializmu v ČSSR bol kruto potlačený.