Koncom prvej svetovej vojny vznikli v Európe viaceré nové štáty. Prvým bolo Fínsko. Fíni, tento severský národ žil už celé storočie pod nadvládou cárskeho Ruska. Až roku 1917 sa Fínom podarilo využiť okolnosť, že Rusko veľmi oslabila vojna i vnútorné rozbroje. Vyhlásili voľby do parlamentu, odtrhli sa od Ruska a založili si vlastný štát. Podobne ako Fínsko sa osamostatnili pobaltské štáty Estónsko, Lotyšsko a Lit­va. Pred vojnou boli tiež pod ruskou nadvládou, počas vojny ich obsadilo Ne­mecko. Ani po kapitulácii na západnom fronte sa nemecké vojská nestiahli hneď z Pobaltia, ba aj ruské vojská sa tam roku 1919 pokúsili dostať. Estóncom, Lotyšom a Litovčanom sa až začiatkom roku 1920 podarilo zbaviť sa cudzích armád. Na sklonku prvej svetovej vojny sa utvorila aj samostatná Poľská republika. Hoci začiatky poľského štátu siahajú až do 10. storočia, v 18. storočí si jeho úze­mie na trikrát rozdelili súperiace mocnosti - Rusko, Prusko a Rakúsko. A tak až do svetovej vojny bola západná časť Poľska obsadená Nemcami, východná Rus­kom a juhovýchodná časť Rakúskom. Oslabenie Ruska roku 1917 a porážka mocností Trojspolku umožnili spojiť všetky tri časti a obnoviť samostatný poľský štát. Porážka Trojspolku utvorila nové možnosti aj pre slovanské národy, ktoré do­vtedy žili v rakúsko-uhorskej monarchii. Keď sa slovanské národy, po skončení vojny roku 1918, odtrhli od habsburskej monarchie, rozišla sa s cisárskou Vied­ňou i Budapešť. Posledný uhorský kráľ a rakúsky cisár Karol Habsburský sa na naliehanie maďarskej vlády vzdal trónu. A tak namiesto starej, kedysi slávnej mo­narchie vznikli samostatné štáty - Maďarské kráľovstvo, Rakúska republika, Poľ­sko, Česko-slovenská republika a Juhoslávia. Maďarsko a Rakúsko podpísali mierové zmluvy už ako samostatné štáty. Okrem vojnových reparácií a vojenských obmedzení sa museli zaviazať, že budú rešpektovať hranice nových štátov. Voči Poľsku, Cesko-slovensku a Rakúsku mu­selo takýto záväzok prijať aj Nemecko. V nových štátoch žili okrem hlavných národov, ktoré si vytvorili svoj samostat­ný štát, aj národnostné menšiny. Bol to dôsledok predchádzajúceho spoločného života vo väčších štátnych celkoch. Niektorí politici, napríklad prezident USA Woodrow Wilson a prezident Česko­slovenskej republiky Tomáš Garrigue Masaryk, sa usilovali nastoliť demokratické zriadenie. Chceli, aby sa občania jednotlivých štátov v čo najväčšej miere podie­ľali na riadení štátu. Demokracia ich mala zbližovať a tlmiť konflikty medzi nimi. V prvých povojnových rokoch dosiahol demokratický systém úspechy. Postup­ne sa však vo viacerých štátoch presadili diktatúry, čo sťažovalo spoluprácu me­dzi krajinami. Začali sa prehlbovať staré a vznikali aj nové konflikty. Rozdeľovaniu sveta na nové nepriateľské bloky nedokázala zabrániť ani Spoločnosť národov, ktorá vznikla po prvej svetovej vojne a sídlila v Ženeve.