Po zvrhnutí cára prevzala politickú moc v Rusku dočasná vláda. Vyhlásila, že všetkým zabezpečí občianske práva a uskutoční voľby do ústavodarného zhro­maždenia. Vláda bola od začiatku vo veľmi ťažkej situácii. Z jednej strany na ňu útočili politici, ktorí nechceli pripustiť všeobecné voľby. Tých podporovala aj časť armádneho velenia. Niektorí dôstojníci sa dokonca zaoberali myšlienkou nastoliť vojenskú diktatúru. Aj boľševici na čele s Leninom sa usilovali získať moc. Tak sa dočasná vláda ocitla medzi dvoma ohňami. Situáciu vláde sťažoval aj vývin na fronte. V lete 1917 utrpela ruská armáda ťaž­kú porážku. Vzápätí sa skupina generálov pokúsila o vojenský prevrat. Vláde sa síce podarilo vzburu generálov potlačiť, ale oslabilo ju to natoľko, že nedokázala čeliť útoku boľševikov, ktorí 7. novembra 1917 uchopili moc. Po prevrate sa konali voľby, ktoré vyhlásila ešte dočasná vláda. No keď sa uká­zalo, že väčšinu hlasov dostali protiboľševické strany, Lenin sa rozhodol, že ich výsledky jednoducho nebude rešpektovať. Ustavodarné zhromaždenie rozohnal, lebo odmietlo podporiť jeho politiku. Postupne zakázal činnosť ostatných politic­kých strán a nastolil diktatúru. Spočiatku si získal určitú popularitu tým, že vyhladovanému a vojnou zbedače­nému obyvateľstvu sľúbil chlieb a mier, ale v skutočnosti ho uvrhol do ešte väčšej biedy a hroznej občianskej vojny. V dejinách boli už aj predtým diktatúry, keď rôz­ni mocnári vládli bezohľadne a bez akejkoľvek kontroly. Boľševická vláda však chcela navyše prinútiť ľudí, aby sa zmenili, aby sa správali a rozmýšľali tak, ako to vládnuca boľševická strana pokladala za prospešné. Preto zakázala a prenasledo­vala všetko, čo nebolo v súlade s boľševickými ideami. S osobitnou krutosťou po­tláčala cirkev a náboženský život vôbec. Jej ideálom bol ateizmus. Školy, knihy, obrazy, romány i básne, piesne i symfonické skladby - každé dielo ľudského umu a ducha malo propagovať výhradne myšlienky, ktoré hlásala vládnuca strana. Za konečný cieľ svojej vlády vyhlásili boľševici nastolenie komunizmu, a to nie­len v Rusku, ale na celom svete. Mal to byť taký poriadok, v ktorom by každý ob­čan pracoval podľa svojich schopností, dobrovoľne a bez nároku na mzdu: po­trebné veci mal dostávať od štátu zadarmo. Mal to byť koniec starostí, skutočná rovnosť všetkých ľudí. Išlo však o predstavy, ktoré sa v praxi nedali uskutočniť. Boľševici nimi iba maskovali svoj skutočný cieľ - urobiť z človeka otroka štátu a strany, ktorá ho viedla. Podľa tohto vysnívaného cieľa - komunizmu - preme­novali boľševici aj svoju stranu na komunistickú. Už od začiatku mala však komunistická idea jeden nehumánny znak: kto s ňou nesúhlasil, bol kruto prenasledovaný. Komunistická diktatúra sa vyvinula na krutovládu už za Leninovho života. Keď sa po jeho smrti roku 1924 dostal k moci Stalin, rozvinul ju do obludných rozme­rov. Proti každému, kto bol len trochu podozrivý, že s komunistami nesúhlasí, za­kročila štátna tajná polícia. Za vlády komunistov v Rusku (z ktorého roku 1922 vznikol Zväz sovietskych socialistických republík - ZSSR) sa milióny nevinných ľu­dí ocitli v pracovných táboroch, vo väzeniach, vo vyhnanstve na Sibíri alebo skon­čili svoj život ako bezmenné bytosti v masových hroboch.