Bezprostredne po vojne sa parlamentný systém obnovil aj v niektorých štá­toch, ktoré patrili do mocenskej sféry Sovietskeho zväzu. Od začiatku však bolo jasné, že vo východnej Európe sa Stalin uspokojí jedine s absolútnou mocou do­mácich komunistických strán. Keďže komunisti vdačili za svoje postavenie jeho priamej podpore, stali sa poslušným nástrojom Moskvy. Začal sa tzv. proces so- vietizácie, ktorým sa každá východoeurópska krajina menila na presnú kópiu So­vietskeho zväzu. Výnimkou bola iba Juhoslávia, ktorú roku 1948 vylúčili z Informbyra. lebo jej prezident Josip Broz Tito odmietol podriadiť sa Stalinovmu diktátu. Spomedzi východoeurópskych krajín však mala Juhoslávia osobité postavenie aj preto, lebo Titova partizánska armáda porazila nemecké vojská na svojom území bez soviet­skej pomoci. Titovi komunisti sa chopili moci bez podpory Moskvy, ale jeho spôsob vlády bol takisto diktatúrou jednej strany. Prvé hóspodárske opatrenia, ktoré presadzovali komunisti spočiatku v spolu­práci s ostatnými politickými stranami, boli zamerané na povojnovú hospodár­sku obnovu a rozvoj. Pomoc Marshallovho plánu veľmi chýbala, ale mnohí verili, že poľnohospodárska reforma - rozdelenie veľkostatkov a poštátnenie kľúčo­vých odvetví národného hospodárstva dokážu odštartovať hospodársky rozmach. Súbežne s týmito opatreniami však komunistické strany všade začali vyraďovať z verejného i politického života ľudí iného zmýšľania. Zmocnili sa kontroly nad školstvom, kultúrou i tlačou. Postupne obsadili všetky kľúčové miesta vo vláde, v polícii, armáde i v štátnom aparáte vlastnými ľuďmi. Tento proces sa najrýchlej­šie odohrával v Albánsku, Bulharsku a Rumunsku, o niečo pomalšie v Maďarsku a Poľsku a zavŕšil sa prevratom v Československu roku 1948. Všade sa začali procesy s politickými odporcami a v ich tieni veľké vyvlastňovanie majetkov. Celá štruktúra hospodárskeho života - výroba, trh, financie - bo­la zovretá do sovietskeho modelu centrálneho plánovaného hospodárstva, ktorý sa opieral o byrokratickú kontrolu a potláčal akúkoľvek iniciatívu. . Keď sa zavŕšila séria komunistických prevratov, rozhodol sa Sovietsky zväz za­ložiť Radu vzájomnej hospodárskej pomoci (RVHP). Mala usmerňovať hospo­dársku spoluprácu medzi štátmi sovietskeho bloku. Najprv sa týkala len obchodu, neskôr aj plánovania výroby a napokon mala viesť k hospodárskej integrácii pod sovietskym dohľadom a diktátom. Začiatkom päťdesiatych rokov sa dosiahol rast výroby, zrušil sa prídelový systém, zavedený ešte za vojny, a postavilo sa veľa bytov i nových podnikov. No centrálne riadené hospodárstvo sa čoskoro stalo brzdou hospodárskeho rozvoja a nedokázalo pružne reagovať na potreby obyvateľstva. Čím zjavnejšie bolo zaostávanie životnej úrovne sovietskeho bloku za západo­európskym štandardom, tým úzkostlivejšie dbali komunistické vlády, aby ich oby­vatelia boli izolovaní od demokratického sveta. Táto izolácia ešte viac prehlbova­la zaostalosť celého bloku.