Vždy, keď bol v niektorom štáte východného bloku potlačený pokus o revoltu alebo povstanie, nasledovali rozsiahle protiopatrenia. Ich cieľom bolo obnoviť narušený poriadok, prinútiť ľudí poslušne plniť príkazy vládnucej strany. Komu­nistické vlády sa však už v tomto období neopovážili použiť také brutálne násilie ako v päťdesiatych rokoch. Prenasledovali opozíciu, zatvárali jej predstaviteľov, celú spoločnosť popretkávali sieťou tajnej polície, ale už si netrúfali vynášať roz­sudky smrti nad nevinnými. Mnohí ľudia, ktorí mali iné presvedčenie, sa postupne osmeľovali dať ho naja­vo. Katolícke hnutie v Poľsku a na Slovensku, národne orientovaná inteligencia v Maďarsku, najrôznejšie demokratické skupiny vzdelancov v Čechách - tí všetci vytvárali malé ostrovčeky odporu proti vládnej moci. Aj v Sovietskom zväze sa vy­tvorilo hnutie za občianske práva okolo spisovateľa Alexandra Solženicyna a ató­mového fyzika Andreja Sacharova. Výnimočné pohnútky na odpor proti vlád­nucim poriadkom pôsobili v NDR Tisíce rodín rozdeľoval berlínsky múr, takže túžbu po národnom zjednotení umocňoval sen o pospájaní popretŕhaných ro­dinných zväzkov. Vládcovia v Kremli sa pokúšali zlepšiť životné podmienky obyvateľstva. Bolo totiž jasné, že v nekomunistických krajinách žijú ľudia nielen slobodnejšie, ale aj na vyššej životnej úrovni. Každý pokus o hospodársku reformu však v zárodku stroskotal. Roku 1975 sa zišli predstavitelia všetkých európskych štátov, USA a Kanady na Konferencii o bezpečnosti a spolupráci v Helsinkách, aby sa dohodli o pod­mienkach mierového spolužitia. Politici sa dohodli, že budú spolupracovať v ob­lasti hospodárstva, vedy a kultúry, budú žiť vedľa seba v mieri bez vojen a budú rešpektovať ľudské práva svojich občanov. Komunistickí politici však dohody o ľudských právach nebrali príliš vážne. Na­ďalej odopierali svojim občanom akékoľvek demokratické práva, iba čo zmiernili tlak v oblasti kultúry a umožnili určité kontakty s ostatným svetom. Situácia sa zmenila, keď sa v marci 1985 stal generálnym tajomníkom soviet­skej komunistickej strany Michail Gorbačov. Bol prvým sovietskym politikom, ktorý chcel v rámci komunizmu zaviesť demokratické práva. Nádejal sa, že to bu­de možné bez toho, že by boli ohrozené základy komunistického systému. Jeho reformné úsilie vošlo do dejín pod názvom perestrojka. Ukázalo sa však. že so­vietsky systém sa nedal reformovať. Na jednej strane sa proti reformám bránili ti­síce funkcionárov vládnucej strany, na druhej strane každé uvoľnenie politickej diktatúry otváralo cestu tým, ktorí chceli žiť celkom inak. A tí sa nemienili uspo­kojiť s menšou neslobodou, ale chceli slobodu. Na jeseň 1989 sa zdvihla vlna vystúpení v uliciach takmer vo všetkých kraji­nách sovietskeho bloku. Komunistické vlády padli a od jari 1990 sa všade začali pripravovať po niekoľkých desaťročiach komunistických diktatúr prvé slobodné demokratické voľby. Rozpad sovietskeho impéria vyvolal odstredivé hnutie aj v samom Sovietskom zväze, čo napokon priviedlo ZSSR k zániku.