Revolučný pohyb v Európe v prvej polovici 19. storočia (1848/49) mal ohlas aj v habsburskej monarchii. Uhorsko, ako jej časť, bojovalo o svoju samostatnosť a na jeho čele stál Lajos Kossuth, ktorý nemal porozumenie pre nemaďarské národy (pre Slovákov). Silná maďarizácia vyvolala odpor u nemaďarských národov, ktoré hľadali podporu a ochranu u viedenskej vlády. Na čele slovenského národa stála chudobná inteligencia - kňazi a učitelia. Mladá generácia vošla do dejín ako štúrovská generácia pretože jej duchovným vodcom bol Ľudovít Štúr. Jej činnosť bola sústredená v študentských samovzdelávacích spolkoch na lýceách, kde vydávali ručne písané časopisy (Bratislava, Levoča, Kežmarok). Na bratislavskom lýceu vznikli dve inštitúcie, a to: Spoločnosť Česko-Slovanská, ktorej zakladateľmi boli Samo Chalúpka a Karol Štúr a Katedra reči a literatúry česko-slovanskei. na ktorej zástupcom profesora Palkoviča bol Ľ. Štúr. Študenti posilňovali svoje národné povedomie vychádzkami na pamätné miesta, napr. na Devín (1836; Štúr- Velislav) Pre svoju revolučnú činnosť bol však Štúr v roku 1843 odvolaný. Na lýceu pôsobil osem rokov. Na protest opustili niektorí študenti Bratislavu a odišli do Levoče. Pri tejto príležitosti Janko Matušká napísal text piesne Nad Tatrou sa blýska (dnešná slovenská hymna) - nápev je z ľudovej piesne a^anko Kráľ báseň Duma bratislavská. Prvoradou úlohou národovcov bolo zjednotiť národ prostredníctvom jednotného spisovného jazyka- Štúr, Hurban a Hodža navštívili na Dobrej Vode Hollého, ktorý im túto myšlienku schválil. A tak v roku 1J843 na Hurbanovej fare v Hlbokom bola kodifikovaná spisovná slovenčina. Jej základom sa stalo stredoslovenské nárečie, pravopis je fonetický. Štúrovčina sa stala celonárodným jazykom. Prvým dielom v spisovnej slovenčine bol 2.ročník almanachu Nitra (1844), ktorý vydával Hurban. Kollár sa nezmieril so štúrovčinou. Slovenčinu považoval za nárečie češtiny. Na jej kodifikáciu reagoval v diele Hlasové o potrebe jednoty spisovného jazyka pro Čechy , Moravy a Slováky. Štúr mu odpovedal v diele Hlas proti hlasom. Charakteristika literatúra: V slovenskej romantickej tvorbe prevládala lyrika. Autori nevyjadrovali svoje osobné pocity a lásku k žene, ale lásku k vlasti; poézia má revolučný, národnobuditeľský charakter slovesnosti. Jej znaky sú: 1. rovnaký počet slabík vo veršoch 2. združený rým - aabb 3. rytmicko-syntaktická zhoda (1 verš = 1 myšlienka) 4. uprostred dlhších veršov je pauza 5. verše sa združujú do dvoj- alebo štvorverší V básňach často nájdeme motív sokola a orla (symbol slobody, voľnosti), Tatier a Dunaja (symbol Slovenska), jánošíkovský motív (symbol boja za slobodu). Písali sa ponášky na ľudové balady. Autor sa často stotožnil so svojím hrdinom - autoštilizácia. Predstavitelia: Ľudovít Štúr, Samo Chalúpka, Andrej Sládkovič, Ján Botto, Jozef Miloslav Hurban, Ján Kalinčiak, Janko Matuška, Janko Francisci - Rimavský, Samo Bohdan – Hroboň.