Zmyslová sústava

Zmyslová sústava   Zmyslová sústava je tvorená zmyslovými orgánmi, ktorých súčasťou sú zmyslové bunky citlivé na podnety, receptory. Tieto bunky prijímajú podnety buď z vonkajšieho alebo z vnútorného prostredia. Niektoré receptory reagujú po celý čas pôsobenia podnetu, u iných sa v priebehu jeho pôsobenia dráždivosť znižuje. Tento jav sa nazýva adaptácia a je typický napr. pre čuch alebo pre dotykové a tlakové receptory v koži (po určitom čase prestávame vnímať vôňu alebo zápach v miestnosti, nepociťujeme na koži odev, obuv a pod.). Iné receptory, najmä pre bolesť, a takmer všetky receptory citlivé na zmenu vnútorného prostredia sa vôbec neadaptujú alebo len veľmi pomaly. To je dôležité z hľadiska udržania stálosti vnútorného prostredia. Človek má päť základných zmyslov: chuť, čuch, sluch, hmat a zrak.   Chuť Chuť je zvyčajne spojená s činnosťou čuchových receptorov a s dráždením dotykových a tepelných receptorov v ústach. Vlastný chuťový receptor tvoria chuťové poháriky, v ktorých sú chuťové bunky. Podnetom pre ne sú chemické látky rozpustené vo vode a slinách. Najviac chuťových pohárikov je v sliznici jazyka. Chuťové vnemy vznikajú v kôre temenných lalokov. Človek rozlišuje päť základných chutí, sladkú, kyslú, horkú, slanú a  umami. Túto piatu chuť identifikoval v roku 1908 japonský profesor Ikeda Kikunae, pri výskume príčin silnej chute vývaru z morských rias. Vnímanie tejto chuti zabezpečuje proteínový receptor, ktorý reaguje na glutaman sodný a bol objavený v roku 2000.     Sladká 1.      Slaná 2.      Kyslá 3.      Horká 4.      Umami – na celom                        jazyku       Čuch   Podnetom pre čuch sú látky vo vdychovanom vzduchu. Človek dokáže rozlíšiť niekoľko tisíc čuchových kvalít. Len asi 50 látok dáva tzv. čisté čuchové pocity. Rozdeľujú sa na vône (pachy) koreninové, rastlinné, ovocné, živicové, hnilobné a spáleninové. Väčšina látok, ktoré voňajú alebo zapáchajú, vyvoláva zmiešané pocity, často kombinované s dráždením ďalších receptorov, najmä chuťových. Čuchové bunky sú v sliznici hornej časti nosovej dutiny a ich vlákna vedú do čuchového ústredia mozgu na spodnej ploche čelových lalokov. Človek má v porovnaní s mnohými zvieratami čuch pomerne málo vyvinutý, no napriek tomu je jeho citlivosť dosť veľká.   Sluch   Pre človeka má sluch veľmi veľký význam nielen na vnímanie zvukov a priestorovú orientáciu, ale najmä umožňuje dorozumievanie, styk s ostatnými ľuďmi. Sluchom sme schopní rozoznať zvuky a tóny, ich intenzitu, výšku, zafarbenie, smer odkiaľ prichádzajú. Uši zachytávajú zvuky a vysielajú do mozgu správy. Zvuk sa šíri vo vlnách. Vonkajšie uši sa nazývajú ušnice. Majú lastúrovitý tvar a sú umiestnené po bokoch hlavy. Zachytávajú zvukové vlny a odrážajú ich do zvukovodu. Tieto vlny narazia na bubienok, čo je tenký kúsok kože, ktorý vibruje pri nárazoch zvukových vĺn.     Hmat   Orgánom hmatu je koža. V nej sú uložené zhluky zmyslových buniek citlivých na vnímanie dotyku, tlaku, tepla, chladu a bolesti. Zvlášť citlivý hmat majú ľudia čítajúci Braillovo písmo. To je špeciálny druh písma vyvinutý pre nevidiacich či slabozrakých. Je vyvinuté na princípe bodov vyrazených do papiera, ktoré čitaťeľ vníma hmatom. Je pomenované podľa francúzskeho učiteľa Louisa Brailla, ktorý toto písmo vytvoril úpravou vojenského písma.   Zrak Jedným z najdôležitejších zmyslov je zrak. Pomocou zraku vnímame svetlo, jeho intenzitu a farbu. Podnetom pre zrakový receptor je svetelné (elektromagnetické) vlnenie v rozsahu vlnových dĺžok 400-700 nm. Svetelné lúče prechádzajú najprv zložitou optickou sústavou zrakového orgánu - oka: Rohovkou šošovkou sklovcom Na rozhraní týchto svetlolomných prostredí sa svetelný lúč láme, takže na sietnici sa premieta ostrý, zmenšený a prevrátený obraz pozorovaného predmetu. Oko sa prispôsobuje videniu na rôznu vzdialenosť. Pri pohľade do blízka (bližšie ako 5 cm) sa šošovka pružne vyklenie, a tým sa zvýši jej lomivosť. V starobe pružnosť šošovky klesá, čím sa schopnosť videnia na blízko zmenšuje. Množstvo svetla vstupujúceho do oka kontroluje dúhovka zväčšením alebo zmenšením zrenice, pôsobí tak ako clona. Na svetle sa zužuje a v šere sa rozširuje. Všetky tieto deje prebiehajú reflexne. Na zadnej časti oka, v sietnici, sa nachádzajú svetlocitlivé bunky, tyčinky a čapíky. Tyčinky, ktoré sú citlivejšie na svetlo, sú potrebné pre videnie za šera a čapíky sú zasa potrebné pre farebné videnie. Miestom najostrejšieho videnia je ústredná jamka sietnice – žltá očná škvrna, v ktorej sú husto nahromadené čapíky. Okrem žltej očnej škvrny existuje aj slepá škvrna, čo je miesto, kde vstupuje do oka zrakový nerv a kde nie sú žiadne svetlocitlivé bunky.