Bunka je podľa klasickej definície formovanej už v minulom stor. základná štruktúrna a funkčná jednotka rastlinných a živočíšnych tiel (živých sústav). Vedná disciplína, ktorá sa zaoberá štúdiom javov na úrovni bunky, sa nazýva cytológia. Robert Hooke prvýkrát použil mikroskop, ktorým pozoroval korok a rozlíšiteľné dutinky nazval bunka (cellula). Bunkovú teóriu formovali v roku 1838 Mathias Jakob Schleiden a Theodor Schwann. Podľa bunkovej teórie: základom každého organizmu rastlín a živočíchov je bunka, ktorá je nositeľom všetkých životných funkcií každá bunka vzniká len delením z už existujúcej materskej bunky Bunka má vlastný metabolizmus a schopnosť prenosu genetickej informácie uloženej v jadre prostredníctvom rozmnožovania. Považuje sa preto za najmenší systém schopný samostatného života. Všeobecnými vlastnosťami u väčšiny buniek sú: chemické zloženie stavba – štruktúra metabolizmus a syntéza látok rozmnožovanie dedičnosť Podľa stupňa evolučného prispôsobenia sa bunky od stavby a vnút.usporiadania jednoduchších buniek, kt.sa volajú prokaryotické (prvojadrové), až po bunky na vyššom stupni organizácie, kt.sa nazývajú eukaryotické (jadrové). Bunka je sústava chem.zlúčenín. Najväčšie zastúpenie 60 – 90% pripadá na vodu a soli. Organické látky tvoria 10 – 40%. Voda má pre bunku zásadný význam, pretože vytvára univerzálne prostredie pre väčšinu chem.reakcií. Okrem toho je účinná aj ako rozpúšťadlo. Polarita vody a schopnosť disociácie na ióny, najmä ich vzájomný pomer, ovplyvňujú fyzikálno - chemické procesy v bunke, napr. príjem a výdaj látok. Voda má aj veľkú tepelnú kapacitu, preto je tiež dôležitý aj faktor tepelného hospodárenia buniek. Obsah vody v bunkách nie je rovnaký a počas života značne kolíše. Závisí od veku, orgánu a prostredia. Čiže čím je bunka ontogeneticky (vývinovo) a fylogeneticky (vývojovo) mladšia, tým je obsah vody väčší, a naopak. Kostrou všetkých org.zlúčenín nevyhnutných pre život je 4-väzbový atóm uhlíka. Ich ďalšou súčasťou sú najmä atómy vodíka, kyslíka a dusíka, zriedkavejšie fosforu a síry. Bunky obsahujú rozličné org.zlúčeniny, z kt.zásadný význam majú nízkomolekulové cukry, tuky a vysokomolekulové bielkoviny a nukleové kyseliny. Cukry (sacharidy) sú stálou súšasťou všetkých buniek. Sú zdrojom energie a majú zásobnú funkciu. Zákl.jednotkou sacharidov (saccharin – cukor), monomérom sú jednoduché monosacharidy – glukóza (hroznový, krvný cukor) a fruktóza (ovocný cukor). V živej bunke sú aj zložené disacharidy – sacharóza (repný cukor), maltóza (sladový) a laktóza (mliečny cukor). Ich chem.zlučovaním vznikajú polysacharidy – škrob, anti skola sk celulóza, glykogén a chitín. Bunková stena rastlín obsahuje celulózu, bunková stena húb chitín. (udrenín-lignín). Tuky (lipidy) sú relatívne stále a preto sa považujú za najhospodárnejší zdroj energie. Tvoria tepelne a mechanicky odolné vrstvy okolo dôležitých telesných orgánov. Zložené tuky, napr. fosfolipidy sa podieľajú na stavbe biomembrán a významne ovplyvňujú príjem a výdaj látok do bunky a z bunky. Mnohé zložené tuky sú súčasťou vitamínov a hormónov a podieľajú sa tak na regulačných procesoch v bunkách živ.a rastlín. Ochrannú funkciu majú vosky, kt.sú súčasťou plodov a chránia rastlinu pred mechanickým poškodením a vysušením. Bielkoviny sú makromolekulové zlúčeniny, kt.zákl.stavebnou jednotkou sú aminokyseliny. V molekulách proteínov (protos-prvý) sú pospájané peptidovou väzbou. Vytvárajú tak reťazce rôznej dĺžky. V bielkovinách sa pravidelne vyskytuje 20 aminokyselín. Nukleové kyseliny chemicky predstavujú makromolekulové látky, kt.vznikajú spájaním menších molekúl – nukleotidov (nucleus – jadro). Každý nukleotid je zložený z dusíkatej organickej bázy, 5-uhlíkového cukru (pentózy) a kyseliy fosforečnej. Pentózy nukleotidov sú dve, buď ribóza v ribonukleotidoch alebo deoxyribóza v deoxyribonukleotidoch. Podľa toho rozlišujeme 2 druhy nukleových kyselín: ribonukleová kyselina (RNA) deoxyribonukleová kyselina (DNA) NK zodpovedajú za organizácie a rozmnožovanie bunky. Zaznamenávajú genetickú informáciu a prostredníctvom pohlav.rozmnožovania zabezpečujú prenos znakov a vlastností z rodičov na potomkov. Za hmotný základ dedičnosti sa považujú biosyntézy bielkovín. Biomembrány sú priestorové útvary, ktorých základom je dvojvrstva lipidov, do ktorej sú ponorené bielkoviny. B, kt.prechádzajú celkou lipidovou dvojvrstvou sú integrálne a dodávajú membránam štruktúrnu pevnosť. Periférne bielkoviny sa nachádzajú na povrchu lipidovej dvojvrstvy a sú to prevažne funkčné bielkoviny – enzýmy. Bunkové povrchy tvorí cytoplazmatická membrána (plazmaléma) a bunková stena, kt.živočíšnym bunkám chýba. Ich úlohou je poskytovať mechanickú ochranu bunky a regulovať výmenu látok medzi bunkou a prostredím. Cytoplazmatická membrána (plazmaléma) je povrchová membrána rastl.a živoč.buniek Skladá sa z fosfolipidov a bielkovín. Obsahuje receptory na zachytávanie signálov, kt.iniciujú rozličné biochemické a fyziologické procesy. Oddeľuje bunku od vonkajšieho prodtredia a selektívne reguluje príjem a výdaj látok. Bunková stena vzniká na vonkajšej strane cytoplazm.membrány a jej zákl.funkciou je mechanická ochrana rastlinnej bunky, bunky baktérií a húb. Cytoplazma (cytosol) tvorí prostredie pre život a metabolickú aktivitu bunkových organel. Je to dynamický útvar, v kt.neustále prebieha výmena látok a energie. Z chem.hľadiska cytoplazma predstavuje koloidnú sústavu rozličných organických a anorg.látok. Membránové štruktúry: * Bunkové jadro (lat.nucleus, gr.karyon) je riadiace, koordinačné a reprodukčné centrum buniek. Je to zákl.bunková organela vš.organizmov. V nej je chem.zapísaná genetická inf.nevyhnutná pre život a funkciu bunky.