Slovenské obyvateľstvo privítalo vznik česko-slovenského štátu s nadšením. Po krátkom čase však nastalo vytriezvenie, lebo nádeje, ktoré Slováci spájali s novou štátnosťou, sa nenapĺňali podľa ich predstáv. Slovensko sa totiž nechcelo uspo­kojiť s postavením slabšieho, nerovnoprávneho partnera voči českej časti repub­liky. * Na jednej strane malo pre Slovákov pripojenie k Česko-Slovensku veľký vý­znam a znamenalo všestranný pokrok. V republike sa zaviedlo všeobecné voleb­né právo, a to aj pre ženy. Uzákonil sa osemhodinový pracovný čas, právo spol­čovania, sloboda tlače, nezávislé súdy, kontrola politickej moci. Na druhej strane spojenie českých krajín a Slovenska odhalilo najmä v hospo­dárskej a sociálnej oblasti zdedené nerovnosti medzi oboma časťami nového št. tu. Slovenskí politici preto začali hľadať cesty ako riešiť tieto problémy. Podľa toho sa začáli formovať do hlavných politických prúdov, ktoré reprezentovali slovenské politické strany. Centralistický smer obhajoval myšlienku, že v ČSR nie je slovenský a český, ale československý národ. Preto jeho predstavitelia nepokladali za potrebné vytvoriť samostatné slovenské národné orgány,. ktoré by .'riadili politický, hospodársky a kultúrny život Slovenska. Ich oporou boli .aj tisícky štátnych úradníkov, ktorí prišli' z Čiech na Slovensko.Obsadzovali však miesta, na ktoré čakali domáci slo­venskí občania. Tento smer reprezentovali na Slovensku z Prahy riadené centra­listické strany (najsilnejšie boli agrárna a sociálnodemokratická) na čele s Vavrom Šrobárom, Milanom Hodžom a Ivanom Dérerom. Proti centralistom stál silný autonomistický smer. Vyzdvihoval myšlienku exi­stencie samostatného slovenského národa a požadoval pre Slovensko v rámci Česko-slovenskej republiky autonómne postavenie. To znamenalo vlastný snem. vlastné vládne a súdne orgány tak. ako to bolo sľúbené v Pittsburskej dohode z mája 1918. Autonomistický prúd sa opieral o kresťanskú tradíciu slovenského národa. Reprezentovali ho ľudová strana na čele s Andrejom Hlinkom a národ­ná strana vedená Martinom Rázusom. Tieto strany boli v medzivojnovom období v opozícii. K autonomistickému programu sa hlásila aj väčšina politických strán tunajších národnostných menšín. Tretí prúd slovenskej politiky videl budúcu cestu krajiny v socialistickej revolú­cii. ktorá mala priniesť vytúžený blahobyt. Tento cieľ presadzovala celoštátna ko­munistická strana, ktorá však v tomto období nedosiahla väčší vplyv. Jej predsta­viteľmi boli Marek Čulen. Július Verčík a Viliam Široký. Riadili ju Komunistická internacionálna z Moskvy.