Priamym dôsledkom mníchovskej dohody bola aj Viedenská arbitráž nemec­kej a talianskej vlády v novembri 1938. Podľa nej muselo Slovensko pätinu svoj­ho územia (s 800 tisíc obyvateľmi) odovzdať Maďarsku. Na južnom Slovensku ži­lo okrem maďarského obyvateľstva vyše štvrť milióna Slovákov. Na zabranom území bola dočasne nastolená vojenská diktatúra. Pre všetkých obyvateľov pri­niesla okupácia prudký pokles životnej úrovne a pre slovenských občanov navyše aj tvrdý národnostný útlak. Na okyptení Slovenska sa podieľalo aj Poľsko. Na Orave a na Spiši si prisvojilo 226 km^ s 4280 obyvatelmi. Pripravované jubilejné oslavy dvadsiateho výročia ČSR sa tak zmenili na pre­javy smútku, strachu a beznádeje. Úrady sa namiesto osláv museli starať o tisíce utečencov zo zahraných území. Tí si zo svojich predchádzajúcich domovov odná­šali iba to, čo mohli narýchlo zabaliť a odniesť. , Postupujúci územný rozpad štátu sa premietal aj do jeho vnútorných pomerov. Obyvatelia boli sklamaní z postoja bývalých spojencov i z dovtedajšieho politické­ho systému. Prezident republiky E. Beneš sa vzdal svojej funkcie a odišiel do cu­dziny. Novým prezidentom sa stal Emil Hácha. Na Slovensku vzala iniciatívu do svojich rúk najsilnejšia politická strana - Hlin­ková slovenská ľudová strana (HSĽS). Po rokovaní v Žiline 5. a 6. októbra 1938 vyhlásila slovenskú autonómiu. K tomuto vyhláseniu sa v Žiline pripojila aj väčši­na politických strán. V praxi autonómia znamenala nové postavenie Slovenska v rámci česko-slo- venského štátu. Ústavný zákon o autonómii Slovenska prijal na svojom posled­nom zasadnutí v novembri 1938 aj česko-slovenský parlament. Slovensko dosta­lo úradný názov Slovenská krajina. Malo svoju vlastnú vládu na čele s Jozefom Tisom. V decembri 1938 bol zvolený prvý slovenský parlament - Snem Sloven­skej krajiny. Slovenské obyvateľstvo prijalo štátoprávne zmeny s určitými náde­jami. Autonómne Slovensko však vzniklo a vyvíjalo sa v tieni hrozby ďalšej agresie hitlerovského Nemecka, ktoré sa pripravovalo na úplné zničenie Česko-Slovenska. Tisová vláda si uvedomovala, že západné štáty mníchovským rozhodnutím prepustili stredoeurópske štáty nemeckej záujmovej sfére. Podľa toho uskutočňo­vala vnútornú aj zahraničnú politiku. Vo vnútornej politike sa to prejavovalo zosilnením skupiny radikálnych politi­kov HSĽS na čele s Vojtechom Tukom, Alexandrom Machom a Ferdinandom Ďurčanským. Tí sa nechceli uspokojiť s autonómiou a usilovali sa o vytvorenie sa­mostatného slovenského štátu. HSĽS ako najsilnejšia politická strana sa pokladala za jedinú skutočnú repre­zentantku slovenského národa, a preto má právo na neobmedzenú vládu. Pod nátlakom pohltila väčšinu politických strán alebo ich zakázala. Aj voľby do Sne­mu Slovenskej krajiny zorganizovala tak, že sama zostavila jedinú kandidátku a zo 63 poslancov si prisvojila 50 miest. Vytvorila aj vlastné ozbrojené oddiely - Hlinkovú gardu. Dochádzalo k porušovaniu základných občianskych práv - slobody tlače, zhro­mažďovania a prejavu. Svoje počínanie HSĽS pred verejnosťou zdôvodňovala potrebou jednoty slovenského národa, ktorý sa mal takto ubrániť pred vonkajší­mi i vnútornými nepriateľmi. V tom čase sa začal aj dobrovoľný či vynútený od­chod tisícov českých štátnych zamestnancov zo Slovenska.