Pod vplyvom udalostí na frontoch svetovej vojny a po porážke Nemecka pri Stalingrade sa začal aj na Slovensku formovať domáci odboj. Bol namierený pre­dovšetkým proti totalitnému režimu a spojenectvu s nacistickým Nemeckom. Spočiatku mal formu letákových akcií, poskytoval pomoc prenasledovaným občanom a posielal správy do zahraničia, kde sa formoval československý odboj. Od roku 1942 sa začali na Slovensku tvoriť prvé ozbrojené partizánske skupi­ny. Rôzne smery odboja však dlho nemohli nájsť spoločnú reč. Demokratický, občiansky odboj sledoval obnovenie Československej republiky. Spoliehal sa pri­tom na pomoc mnohých dôstojníkov slovenskej armády, ako aj na spoluprácu s viacerými predstaviteľmi hospodárskeho života a administratívneho aparátu slovenského štátu. Predstavitelia komunistického odboja sa spočiatku neorientovali na obnovenie ČSR. Chceli vytvoriť „sovietske Slovensko", ktoré sa malo stať súčasťou Sovietskeho zväzu. Po dlhých sporoch a diskusiách obe krídla postupne prekonali vzájomnú ne­dôveru a spojili sa. Roku 1943 tajne vytvorili najvyšší odbojový orgán - Sloven­skú národnú radu (SNR), ktorá postupne zjednotila domáce odbojové sily. SNR v decembri 1943 prijala svoj program Vianočnú dohodu. V nej vyhlásila, že cieľom odboja na Slovensku je obnovenie demokratického Československa, v kto­rom bude uznaná samobytnosť slovenského národa a jeho rovnoprávne postave­nie s českým národom. Vianočná dohoda požadovala odstránenie antidemokratických zákonov a totalitných praktík používaných v režime Slovenskej republiky. Tie­to ciele chcela SNR dosiahnuť prostredníctvom ozbrojeného povstania. Hlavnou ozbrojenou silou v povstaní mali byť slovenskí vojaci, ktorí vo vhod­nom okamihu mali obrátiť zbrane proti Nemecku. V armáde pripravovalo po­vstanie vojenské ústredie, ktoré vzniklo na jar 1944 a spolupracovalo so SNR. Myšlienkou vojenského odporu sa zaoberal dokonca aj Člen vlády - minister obrany Ferdinand Čatloš. V povstaní sa rátalo aj s partizánskymi oddielmi. Ozbrojený odpor na Slovensku vypukol 29. augusta 1944. keď slovenské úze­mie začali obsadzovať nemecké vojenské a policajné jednotky. V povstaní proti nemeckým okupantom bojovala" asi 60-tisícová slovenská armáda a okolo 18 000 partizánov. Medzi nimi bolo aj niekoľko tisíc cudzích štátnych príslušníkov - Rusov, Čechov, Francúzov, Ukrajincov, Juhoslovanov, Bulharov, Poliakov atď. Povstanie malo celonárodný charakter, zachvátilo dve tretiny vtedajšieho úze­mia Slovenskej republiky a bez pomoci civilného obyvateľstva by nebolo možné. Centrom povstania bola Banská Bystrica, kde sídlila aj Slovenská národná rada. ktorá prebrala na povstaleckom území celú zákonodarnú a výkonnú moc. SNR vyhlásila obnovenie Československej republiky a uznala prezidentskú funkciu E. Benesa v zahraničí. Rozhodne savšak postavila za svoj pôvodný program: uznanie samobytnosti slovenského národa a jeho rovnoprávnosti v obnovenom československom štáte. Politický a vojenský význam povstania ocenili aj mocnosti protihitlerovskej ko­alície, ktoré na bojujúce Slovensko poslali vojenské delegácie a poskytovali mu aj materiálnu pomoc. Najviac zbraní, munície, vojenského materiálu, liekov atd. prišlo zo Sovietskeho zväzu, ktorý však už sledoval aj svoje mocenské ciele: poli­ticky chcel povstanie prostredníctvom komunistov kontrolovať. Po dvojmesačných bojoch povstaleckí bojovníci podľahli lepšie vyzbrojenej a skúsenej nemeckej armáde. V boji však pokračovali ďalej v slovenských horách.