Ešte sa nezahojili rany z vojny a na Slovensku sa rozháral nový politický zápas. Sily. ktoré vo vojne spoločne bojovali proti fašizmu a nemeckej okupácii mali roz­dielne predstavy o ďalšom napredovaní a usporiadaní štátu. Komunisti, ktorí sa opierali o príklad a podporu ZSSR. chceli v krajine budovať socializmus. Demo­krati chceli návrat k parlamentnej demokracii. Skončenie strašnej vojny znamenalo pre všetkých ľudí úľavu. Prinieslo aj nádej na lepší a spravodlivejší svet bez vojen a chudoby. Podobne ako v iných európ­skych krajinách aj na Slovensku sa volalo po zmenách. Prevažná časť slovenskej spoločnosti si želala zmeny, ale sovietsky vzor s vlá­dou jedinej politickej strany odmietala, lebo sa hlásila ku kresťanským a demokratickým zásadám. To sa potvrdilo aj vo voľbách roku 1946. v ktorých Demo­kratická strana získala 62 % a komunistická strana iba viac ako 30 % hlasov. V českých krajinách sa však komunisti stali najsilnejšou politickou stranou. Ob­sadili najvplyvnejšie miesta vo vláde a ich vodca Klement Gottwald sa stal minis­terským predsedom. Komunisti získali rozhodujúci vplyv aj v Zbore národnej bez­pečnosti, ktorý zohral v zostrujúcom sa vnútornom zápase veľmi dôležitú úlohu. Rozdielne výsledky volieb v oboch častiach republiky mali nepriaznivé dôsled­ky na slovensko-český pomer. Začala sa obmedzovať právomoc SNR a Zboru povereníkov. Slovenskí i českí komunisti tak chceli oslabiť vplyv Demokratickej strany. České nekomunistické strany ich v tom krátkozrako podporovali. Nechce­li sa totiž zmieriť s rovnocenným postavením Slovenska v spoločnom štáte, aké sa dosiahlo v SNP. Vnútropolitický zápas sa odrazil pri všetkých udalostiach: pri súdení vedúcich politických predstaviteľov slovenského štátu a jeho režimu, pri znárodňovacom procese či pozemkovej reforme i pri riešení kultúrnych potrieb krajiny, najmä pri poštátňovaní škôl. To všetko zneisťovalo občanov, oslabovalo celú spoločnosť, vy­volávalo nedôveru k existujúcemu politickému systému. Obmedzená demokracia utvárala priaznivé podmienky na nastolenie novej totality. Pod zámienkou očisty verejného života boli z neho vylúčené celé skupiny oby­vateľov. Príslušníci nemeckej a maďarskej národnostnej menšiny boli buď vysťa­hovaní, alebo stratili občianske práva. Nemohli vznikať a pôsobiť politické strany mimo Národného frontu. Začalo sa vynútené zjednocovanie odborových, roľníckych. mládežníckych, ženských, telovýchovných a ďalších organizácií, ktoré po­stupne ovládla komunistická strana. Komunisti za pomoci bezpečnostných orgánov a propagandy rozšírili správy, že sa chystá protištátne sprisahanie, do ktorého je vraj zapojená Demokratická' strana. Prostredníctvom masových demonštrácií a rozhodnutím strán Národné­ho frontu donútili Demokratickú stranu, aby sa vzdala vedúcej pozície v Zbore povereníkov, ktorú dosiahla na základe volieb. Nekomunistické politické strany v Čechách i na Slovensku sa vo februári 1948 pokúsili zastaviť útok komunistov na získanie absolútnej moci v štáte. Ich ministri vo vláde odstúpili, spoliehajúc sa, že prezident republiky E. Beneš vymenuje novú vládu a pomôže upevniť demokratický systém v ČSR. Tieto nádeje sa však nesplnili. Ko­munisti pomocou sľubov, nátlaku, vyhrážok a masových demonštrácií nastolili nový totalitný režim, ktorý podľa sovietskeho vzoru pomenovali diktatúrou proletariátu.