Čuch Adekvátnym podnetom pre čuch sú prchavé látky vo vdychovanom vzduchu. Človek dokáže rozlíšiť niekoľko tisíc čuchových kvalít, ale vône a zápachy ako podnety sa presne klasifikovať nedajú. Len asi 50 látok dáva tzv. čisté čuchové pocity. Rozdeľujú sa na vône (pachy) koreninové, rastlinné, ovocné, živicové, hnilobné a spáleninové. Väčšina látok, ktoré voňajú alebo zapáchajú, vyvoláva zmiešané pocity, často kombinované s dráždením ďalších receptorov, najmä chuťových. Čuchové bunky sú v sliznici hornej časti nosovej dutiny a ich vlákna vedú do čuchového ústredia mozgu na spodnej ploche čelových lalokov. Človek má v porovnaní s mnohými zvieraťami čuch pomerne málo vyvinutý, no napriek tomu je jeho citlivosť dosť veľká. Význam čuchu pre človeka je pri vytváraní podmienene reflexného vylučovania tráviacich štiav a v obranných reakciách organizmu na dráždivé a škodlivé látky v ovzduší. Chuť Chuť je zvyčajne spojená s činnosťou čuchových receptorov a s dráždením dotykových a tepelných receptorov v ústach. Vlastný chuťový receptor tvoria chuťové poháriky, v ktorých sú chuťové bunky. Podnetom pre ne sú chemické látky rozpustené vo vode a slinách. Najviac chuťových pohárikov je v sliznici jazyka. Chuťové vnemy vznikajú v kôre temenných lalokov. Rozoznávame 4 základné chuťové vnemy - sladko, horko, kyslo a slano. Ostatné chuťové vnemy sú zmiešané a možno ich z týchto odvodiť. Chuť má menšiu citlivosť ako čuch. Chuť má význam pri reflexnom vylučovaní tráviacich štiav, najmä slín a žalúdkovej a pankreatickej šťavy. Hmat V koži a slizniciach telových otvorov sú receptory na vnímanie dotyku, tlaku, chladu, tepla a bolesti. Dráždením týchto receptorov vznikajú aj kombinované pocity, ako je vnímanie hladkosti alebo drsnosti ohmatávaného povrchu, vlhkosť, suchosť, tvrdosť, chvenie a svrbenie. V citlivosti, a teda v hustote uloženia receptorov, sú na rôznych miestach povrchu tela značné rozdiely. Najcitlivejšia na dotyk a tlak je špička jazyka a končeky prstov na dlaňovej strane, na teplo je najcitlivejšie čelo, na bolesť očná rohovka. Dotykové a tlakové receptory Sú pomerne jednoduché telieska, ktoré sa dráždia deformáciou kože v mieste, kde sú uložené. Dotykové pocity nelokalizujeme do kože, ale na predmet, ktoré sa dotýkame. Pre tepelné pocity máme receptory na vnímanie chladu uložené blízko k povrchu a na vnímanie tepla v hlbokých vrstvách kože. Receptorov na vnímanie chladu je asi 3x viac. Na receptory pôsobia aj podnety z vnútra tela, preto máme napr. pri horúčke pocit tepla až horúčavy. Veľký biologický význam pri ochrane organizmu a pri signalizácii poškodzujúcich vplyvov má pociťovanie bolesti. Voľné nervové zakončenia, ktoré toto pociťovanie sprostredkúvajú, sú okrem kože a sliznice takmer vo všetkých tkanivách a orgánoch tela. Preto hovoríme o bolesti povrchovej (koža), hlbokej (svaly, šľachy) a vnútornostnej (vnútorné orgány). V koži je asi 50-100 bolestivých bodov na 1 cm2. Podnety vyvolávajúce bolesť sú rôzne - mechanické, chemické, tepelné, elektrické. Pocity bolesti Sú vždy nepríjemné a najmä silná bolesť je sprevádzaná rôznymi prejavmi, ako je potenie, zblednutie a pod. Vyvolávajú reakcie v zmysle úniku alebo odtiahnutia ohrozenej časti tela od škodlivého podnetu. Informácie z kožných receptorov, termoreceptorov a z receptorov na vnímanie bolesti sú vedené do miechy a postupne sa dostávajú nervovými Sluch Pre človeka má sluch veľmi veľký význam nielen na vnímanie zvukov a priestorovú orientáciu, ale najmä umožňuje dorozumievanie, styk s ostatnými ľuďmi. Rozvíja myšlienkový a citový život, poskytuje nám estetické zážitky (napr. počúvanie hudby, recitácie, divadelné hry a pod.). Podnetom pre sluch sú zvukové vlny, t.j. pozdĺžne kmitanie molekúl vzduchu. Sluchom sme schopní rozoznať zvuky a tóny, ich intenzitu, výšku, zafarbenie, smer odkiaľ prichádzajú. Človek počuje a rozlišuje pri strednej hlasitosti tóny od kmitočtu (frekvencie) 16 Hz asi do 20 000 Hz. Maximálna citlivosť sluchu je pre tóny 1000-3000 Hz. Zvukové vlny rozochvievajú bubienok na konci vonkajšieho zvukovodu. Z neho sa kmity prenesú kostičkami stredného ucha na tekutiny vnútorného ucha, rozvlnenie tekutín rozkmitá membrány Cortiho orgánu v slimáku. Týmto mechanickým podnetom sa podráždia vláskové bunky Cortiho orgánu a tie potom aktivujú dostredivé vlákna sluchového nervu. Sluchové pocity a vnemy vznikajú v spánkovom laloku mozgovej kôry. Zrak Zrak je u človeka jedným z najdôležitejších receptorov. Zrakom vnímame svetlo, jeho intenzitu a farbu. Svetlo vychádza zo zdroja, alebo sa odráža od predmetov (sekundárne zdroje), takže môžeme rozoznávať tvar, veľkosť, farbu, priestorové usporiadanie, vzdialenosť a pohyb týchto zdrojov. Zrak nám umožňuje bohatý myšlienkový rozvoj, vzdelávanie, pozorovanie krásnych vecí, je nepostrádateľný pre väčšinu ľudských činností. Podnetom pre zrakový receptor je svetelné (elektromagnetické) vlnenie v rozsahu vlnových dĺžok 400-700 nm. Svetelné lúče prechádzajú najprv zložitou optickou sústavou oka: rohovkou (cornea), zvlažovanou vrstvou sĺz, šošovkou (lens), ktorá je obklopená komorovou vodou, a sklovcom (corpus vitreum). Na rozhraní týchto svetlolomných prostredí sa svetelný lúč láme, takže na sietnici sa premieta ostrý, zmenšený a prevrátený obraz pozorovaného predmetu. Oko sa prispôsobuje Videniu na rôznu vzdialenosť. Pri pohľade do blízka (bližšie ako 5 cm) sa šošovka pružne vyklenie (stiahnutím svalu vráskovcového opašteka sa uvoľní jej závesný aparát), a tým sa zvýši jej lomivosť. To sa nazýva akomodácia. V starobe pružnosť šošovky klesá, čím sa schopnosť akomodácie nablízko zmenšuje. Množstvo svetla vstupujúceho do oka kontroluje pigmentovaná dúhovka (iris) zväčšením alebo zmenšením otvoru v jej strede - zrenica (pupila), pôsobí tak ako clona. Na svetle sa zužuje a v šere sa rozširuje. Všetky tieto deje prebiehajú reflexne. Vlastné svetlocitlivé bunky tyčinky a čapíky sa nachádzajú na zadnej ploche očnej gule v sietnici (retina). Tyčinky, ktoré sú citlivejšie na svetlo, sú nepostrádateľné pri videní za šera, čapíky sú nevyhnutné pre farebné videnie. Miestom najostrejšieho videnia je ústredná jamka sietnice - žltá škvrna (macula lutea), v ktorej sú husto nahromadené len čapíky. Mediálne od nej je tzv. slepá škvrna (fovea caeca), čo je miesto, kde vstupuje do oka zrakový nerv (a s ním cievy) a kde nie sú žiadne svetlocitlivé bunky. Zrakové informácieVedú zrakové nervy do záhlavového laloka mozgovej kôry. Oko môže mať poruchy optického aparátu, tzv. refrakčné chyby. Pri predĺžení predozadnej osi oka vzniká obraz pred sietnicou a obraz na sietnici je neostrý. Je to krátkozrakosť a koriguje sa šošovkami rozptylkami. Pri ďalekozrakosti sa predmety zobrazujú za sietnicou. Očná os je v tomto prípade skrátená. Chyba sa koriguje spojnými šošovkami. Astigmatizmus sa prejavuje nejasným videním a spôsobuje ho nerovnomerné zakrivenie rohovky.dráhami až do kôry temenného laloka, kde si pocity uvedomujeme.