Umelecký opis / aj náladový alebo subjektívne zafarbený /   Môže obsahovať prvky rozprávania alebo úvahy. Obyčajne opisuje náladu alebo konkrétny dojem, napr.: strach, hrôza, pokoj, šťastie,... V literatúre je často chápaný ako retardačný / spomaľovací  prvok. Niekedy má však podobu dynamického opisu. Nato využíva prvky dynamizácie:   §  Posilňovanie slovies ( nahrádzanie slovesa „byť“ plnovýznamovými slovesami, využívanie slovesnej metafory) §  Kumulácia statických prvkov (viac prídavných mien k jednému podstatnému menu) §  Striedanie dĺžky viet ( dlhá - krátka) §  Subjektivizácia cez zorný uhol autora, teda datív dôvernosti ( zažila som to na vlastnej koži,..) §  Opis je založený na kontrastoch   Veľmi často sa stretávame so subjektívne / citovo zafarbeným opisom krajinky, mesta či iného predmetu, ktorý by mal byť nám čo najbližší. Môže ísť aj o obľúbenú vec alebo zvieratko. (Ja ti ponúkam opis môjho mestečka..) Niekedy je veľmi ľahké skĺznuť do umeleckého opisu aj z klasického opisu a niekedy je dielo na ich rozhraní, ako v druhej ukážke. Veď posúď sám...   Sedem strážkyň života ( Citovo zafarbený opis mesta Lipany )   Posledné vločky snehu, ligotavejšie než hviezdičky na nebi, pokryli mesto nádherným striebristým závojom. Potôčik onemel a len tíško načúval šumeniu kráľa neba. Všetko zrazu stíchlo. Iba Biela kráľovná sa pokojne prechádzala dolinou Torysy. Lúče slnka sa pomaly začali predierať končiarmi Čergovského Minčola ako ohnivý blesk. Neúprosní strážcovia zimy sú ranení kráľovnou Jari. Biela kráľovná beznádejne stráca svoju moc. Vláda zimy sa pominula a nezanechala po sebe žiadnu stopu. Len vietor si ju pamätá. Príroda sa začína prebúdzať z tvrdého spánku. Tajomstvá jari stráži sedem obrov, ktorí pozdvihujú svoje hlávky k nebotyčným výškam. Nebeské vtáctvo spieva svoje sladké piesne a vlieva ich do sŕdc ľudí. Žiarivý kotúč sa len tíško usmieva. Jeho pohladenia sú plné tepla a nádeje. Ľudia už dávno zabudli na tú krásu, keď na zvlhnutom fliačiku ufúľaného snehu, pod holým kríkom placho sa vytŕča biela hlávka s tenkým zeleným kŕčikom. Je taká krehká, taká nežná, taká čistá. Je tu každú jar. Ochrannú ruku nad kráľovstvom líp drží sedem víl – sedem strážkyň života. Nahliadajú do sŕdc ľudí, obmäkčujú ich a plnia láskou. Práve ony strážia klenoty hornotoryského regiónu a riadia celý kolobeh života. Keď sa do mesta priplazí pani hmla, ako keby ňou chceli tú krásu uchrániť od nenásytných ľudských očí. Každý dáždik padajúci z neba oživuje prírodu tak čistú a panenskú ako najjasnejší diamant. Jediná kvapka rosy kotúľajúca sa po lístkoch až na zem dodáva drahocennú vlahu nositeľkám najrôznejších farieb. I zurčanie rieky má svoje čaro. Len si ju lepšie všimnite, keď budete tadeto prechádzať. Málokto si to dokáže predstaviť a slová sú slabé, aby opísali túto krásu. Musíte ju totiž okúsiť sami.     Nesmrteľný obraz ( Umelecký opis..?)   Pohľad naň ma upokojuje. Autorov zámer sa vydaril – jeseň... Jeseň života. Zlatistá farba lístkov planúca vo vetre. Blažený pocit pokoja a radosti. Nádherné spomienky ľudí, na ktorých čas už zanechal svoje stopy. Ale zároveň je tu výzva pre každé novučké rána. Človek sa zrazu cíti človiečikom. Chce zaspávať a zobúdzať sa s týmto pocitom. Obyčajná lavička pod stromom v parku, ale predsa zatúžite na nej sedieť. Tichý vetrík vami prechádza. Odnáša smútok, žiaľ. V okamihu sa vám zdá, že čas sa akoby zastavil a vy si náhle uvedomíte svoju smrteľnosť. Po každej minútke prichádza ďalšia a ďalšia. Určite vám mysľou prebehnú krásňučké spomienky, keď zbadáte vytesané srdiečka do kôrky stromu. Načo asi myslíte? Keď opadnú posledné lístky, do parku sa priplazí pre niekoho chladná a krutá, ale pre mňa krehučká biela víla. Zahalí celý obraz nekonečným tajomstvom aké vie uchrániť iba ona.  Objíme ma zvláštne krásny pocit pri pohľade na nesmrteľný obraz... Jeseň života je nesmrteľná!