„ Duša je zničiteľná a hynie spolu s telom.“ Epikuros   ( Esej )   Každý z nás si určite aspoň raz v živote položil otázku: „ Čo ma čaká po smrti?“ celé stáročia predkladali filozofi svoje tézy a špekulácie o tom, aký bude „deň potom“. Ani dnes na prahu 21. storočia, keď sme vzlietli ponad belasú oblohu, prechádzali sa po mesiaci a prekonali rýchlosť zvuku, sme jasnú odpoveď na túto otázku nenašli. Máme teda veriť, že po smrti nás čaká Epikurova ničota, alebo odmena za dobro a trest za zlo, ako to tvrdia proroci? Nevieme kto sme, kam kráčame a čo alebo kto riadi naše životy. Jedno ale vieme, sme to práve my, tvory mysliace, pre ktoré prekážka je výzvou a výzva napredovaním.   „ Duša je zničiteľná a hynie spolu s telom.“ Tento výrok vyslovil pred vyše 2200 rokmi zakladateľ druhej najvýznamnejšej školy helenizmu – Epikuros (341 – 270 p.n.l.).   Epikuros bol pôvodom Aténčan, no narodil sa na ostrove Samos. Vlastným predmetom jeho filozofického skúmania bola problematika praktického života a konania, toho, čo si treba v živote voliť a čomu sa treba vyhýbať, aby sme dosiahli šťastie. Nato aby sme dosiahli tento stav šťastia, musíme sa najprv zbaviť všetkých predsudkov, ktoré nám bránia byť šťastnými. Jedným z týchto predsudkov je aj to, že ľudia sa boja smrti a posmrtného života. Epikuros však našiel liek aj na toto. A boli to práve jeho slová o zničiteľnosti duše a o tom, že sa netreba báť posmrtného života lebo žiaden nie je, ktoré mali ľuďom pomôcť prekonať svoj strach a dosiahnuť stav šťastia.   Mnohí filozofi prezentovali svoje myšlienky rôznimi spôsobmi, buď vydávali knihy alebo len prednášali na verejnosti, alebo ich prezentovali prostredníctvom rozhovorov so svojimi žiakmi. Mnohokrát sa však medzi poslucháčmi našli aj taký, ktorí sa snažili dokázať, že tomu čo hovorí nerozumie a ani to nevie doložiť argumentmi. Aj na Epikurovu hlavu padlo niekoľko názorov, jedny boli pozitívne iné sa snažili vyvrátiť jeho tvrdenia.   Celý argument je klamný, pretože duše nehynú. Zaiste, povie Epikuros, lebo to, čo sa rodí s telom, musí aj zahynúť s telom. – teraz vyvrátime dôkazy tých, ktorí rozprávajú opačne, čo Lucretius opísal v tretej knihe: Pretože duša sa rodí s telom, musí s telom aj zahynúť. – klamná je teda Demokritova, Epikurova a Dikaiarchova (významný Aristotelov žiak) mienka o rozpadnutí duše. Lactantius, Divinarum institutionum, III 17, 33; VII 12, 1; VII 13, 7   Ten, kto vraví: Keď budem mŕtvy, potom už nebudem nič, aj vzdelanie si osvojil, aj toto sa naučil od Epikura, bláznivého filozofa, alebo skôr pestovateľa jalovostí a hlúpostí; veď aj sami filozofi tohto filozofa, ktorý telesnú rozkoš vyhlásil za najvyššie dobro, nazvali prasaťom, váľajúcim sa v telesnom bahne. Od neho sa asi naučil tento vzdelanec vravieť: Keď budem mŕtvy, potom už nebudem. Augustinus, Enarratio psalmi, 73, 25   Duše pretrvávajú sami osebe, a nerozpoľujú sa ako dym, keď sa odlúčia od svojich tiel, ako hovorí Epikuros. Sextus Empiricus, Adversus dogmaticos, III 72   Ak je duša rozložená po tele a je v ňom držaná ako vzduch v nejakom mechu, je s ním zmiešaná a spolu sním sa hýbe ako prach, ktorý vidieť vo vzduchu cez dvere, je zrejmé, že duša vychádza z tela a pritom sa rozpoľuje, ako hlásajú Demokritos a Epikuros. Ioannes Stobaeus, Eclogae phys. 41, 43   Epikuros uvádza, že sa ľudské duše rozkladajú spolu s telom, ako sa s nimi aj rodia. Duša je totiž krv, ktorá keď vyjde, hynie celý človek. Z toho vyplýva, že v podsvetí nie sú ani obžaloby, ani súdy, že sa vôbec nevydáva počet z toho, čo niekto spáchal v tomto živote a zostalo skryté. Hyppolytus, Philosophumena, 22, 5 p. 572, 14 D.   Nie som taký pochabý, aby som na tomto mieste opakoval starú Epikurovu pesničku a vravel, že je zbytočný strach z podsvetia, že sa neotáča Ixionovo koleso (bol vpletený do kolesa, ktoré sa neprestajne otáčalo), ani že Sisyfos netlačí svojimi ramenami balvan hore vrchom a že ničie vnútornosti nemožno každodenne aj obnovovať, aj zožierať (Tityus – sup mu odžiera z pečene). Nikto nie je taký detský, aby sa bál Kerbera (trojhlavý pes strážiaci vchod do podsvetia), temnôt a strašného vzhľadu postáv z holých kostí. Seneca, Epistulae, 24, 18   Epikuros tvrdí, že sa netreba báť trestov v podsvetí, že duše po smrti hynú a že vôbec nijaké podsvetie nejestvuje. – Stoik Zenon učil, že jestvuje podsvetie a že zbožní v ňom sídlia oddelene od bezbožných; prví vraj obývajú pokojné a utešené kraje, druhí však odpykávajú tresty na tmavých mmiestach a v zabahnených hlbinách, vzbudzujúcich hrôzu. To isté nám verejne hlásajú aj proroci. Zmýlil sa teda Epikuros, ktorý simyslel, že je to výmysel básnikov, a oné tresty v podsvetí si vykladal ako niečo, čo znášame v tomto živote. Lactantius, Divinarum institutionum, III 17, 42; VII 7, 13   Si nepozorný, Axiochos (názov apokryfného platonského dialógu), a nepremyslene pletieš cítenie s necitlivosťou a sám si slovom i činom odporuješ. Neuvedomuješ si, že nariekaš na necitlivosť a súčasne sa rmútiš, že budeš hniť zbavený príjemných vecí, ako keby si mal umrieť do iného života, a nie obrátiť sa do úplnej necitlivosti, do tej istej ako pred narodením. Ako sa ťa netýkalo nijaké zlo za vlády Drakonta (aténsky zákonodarca z r. 621) a Kleisthena (aténsky štátnik, ktorý v r. 510 zdemokratizoval Solonovu ústavu) – veď ty, ktorého sa to bolo týkalo, si vôbec nebol, tak sa ťa nebude týkať ani po smrti, veď ta, ktorého ba sa to týkalo, nebudeš. Scriptor Axiochi, p. 365 D   Toto všemúdre a božské učenie, že zahynúť, vziať skazu, nebyť ničím znamená koniec bied. – mrzačia to, čo je na šťastí najpríjemnejšie, neponechávajú si nič, kam by sa obrátili v nešťastí, ale pod tlakom nešťastia sa utiekajú k rozkladu a tuposti ako jedinému útočisku a prístavu. – lebo stav tuposti a necitlivosti a mienka, že stav tuposti sa nás netýka, nezbavuje strachu pred smrťou, ale predhadzuje nám ju sťa vzor. To je totiž to isté, čoho sa príroda boj – Vy sa však všetci zmeňte na vodu, zmeňte sa na zem (Ilias, VII 99) - Takého rozkladu duše, ktorý ju zbaví rozumu a citu. Epikuros hlása jej rozloženie na prázdny priestor a atómy, čím ešte väčšmi zbavuje nádeje na jej nezničiteľnosť. – Epikurovo učenie nesľubuje tým, čo ich postihlo nešťastie, lepší koniec, tým, čo žijú šťastne, oznamuje koniec šťastia, totiž záhubu a rozklad duše. Rozumným a múdrym a tým, čo oplývajú dobrotami, uberá v celku z duše radosť, z blaženého života ich odvoláva do neživota, do nebytia. Plutarchus, Contra Epicuri beatitudinem, 23 p. 1103 e; 1103 c; 27 p. 1105 a; 1106 c Oni však vravia, že mienka o budúcom rozpadnutí im zanecháva najistejšie a najpríjemnejšie dobro, pretože ich zbavuje podozrenia z nekonečných a nespočetných ziel, a toto im poskytuje Epikurovo učenie o rozpadnutí duše, zbavujúce ich strachu. Plutarchus, Contra Epicuri beatitudinem, 30 p. 1106 d   „ Duša je zničiteľná a hynie spolu s telom.“ Aj ja sa často pýtam, aké to vlastne bude keď tu už nebudem. Znie to možno trošku fádne, ale verím tomu, že čo ťa čaká to ťa neminie. Často sa v živote človeka stanú udalosti, ktoré ovplyvnia jeho zmýšľanie a zásadne mu zmenia život. Môj pohľad na smrť, dušu, posmrtný život zmenil jeden dokumentárny seriál BBC a kniha bez názvu. Prvá časť seriálu bola venovaná ľudom s „vyššími“ schopnosťami ako napr. prasknúť sklenenú tabuľu hrúbky 5 cm vo vzdialenosti 5 m, alebo akýkoľvek kovový predmet držať v dlani bez toho aby ste použili prsty. Zdá sa to neskutočné, a ani vedci si to nevedia vysvetliť, aj keď nepopierajú, že existuje čosi ako „sila vôle“. Druhá časť seriálu bola venovaná posmrtnému životu, skutočným výpovediam ľudí, ktorí prežili klinickú smrť. Presné opisy ľudí, operačných nástrojov a detailov operácie svedkyne, ktorá videla svoju smrť na operačom stole, opustila svoje telo a odobrala sa na druhú stranu, priviedlo vedcov do neistoty. Ďalšia slečna, zdôrazňujem ateistka, sa po 2 minútach prebrala k životu a povedala „ja verím“. Nikto nechápal čo sa deje. Až keď povedala „videla som jeho rany v dlaniach a môj život sa zmenil“ každý hneď pochopil. Stretnutie s Kristom ju navždy zmenilo, aj keď predtým nevedela kto to je. „Sedela so ako vždy o piatej v kresle a popíjala som čaj. Zrazu som počula niekoho vojsť. Iste je to syn a povzdychla som si. Vtedy mi vypadla šálka a ja som sa ocitla v čiernom tunely na konci ktorého bolo svetlo ako špendlíková hlavička. Svetlo sa pomaly približovalo a nakoniec ma úplne ožiarilo. Vtedy som sa obrátil a videla som sa ako som pripútaná s niečím ako pupočná šnúra. Zrazu som počula blízkych ako ma volajú späť. Prebrala som sa v nemocnici.“ „Ja som sa ocitla na nádhernej lúke a okolo mňa boli všetci moji blízky aj mŕtvi aj živí.“ Tento seriál sa končil úvahou vedcov, ktorí si tento jav vysvetľovali tak, že niekde v záhlaví je na našom mozgu miesto, ktoré sa stáva aktívne až po našej smrti a samo nám podľa našich predstáv utvára našu smrť. Je to v celku zaujímavé, ale tím čo to prežili to nestačí. Veriaci človek často stojí pred touto dilemou. Dúfa, že práve od Boha – najvyššej a prvej podstaty všetkého dostane odpovede na nezodpovedané otázky.   Podľa mňa je toto riešenie problematiky prekonania strachu zo smrti podľa Epikura dosť prehnané. „ Duša je zničiteľná a hynie spolu s telom.“ Aj keď na prvý pohľad sa mi javí ako možné, predsa len verím, že tento život sa smrťou nekončí. Ja sa viac prikláňam k učeniu katolíckej Cirkvi. To nám hovorí o jedinej podstate všetkého bytia – o Bohu ako jedinom Stvoriteľovi. Boh dal každému bytiu (či už človeku alebo veci) podstatu jeho existencie a úlohu jeho bytia vo svete.   Nemožno jednoznačne dokázať , na ktorej strane je pravda, avšak podľa môjho názoru môže byť podstatou bytia sveta, ľudí a vecí v ňom iba rozumná, osobná a mysliaca bytosť, ktorá riadi vznik a vývoj všetkých bytí. A tou môže byť Boh. ___________________________________________________________________________ Použitá literatúra: Epikuros:O šťastnom živote.Bratislava.Pravda,1989 (FO – filozofické odkazy) Hajko,D.:Tvorcovia veľkých myšlienok.Bratislava:Smena,1988