Autorka: Narodila sa v rodine farára a spisovateľa Daniela Maróthyho; matku stratila už v útlom detstve. Vzdelanie získala v Ľuboreči, na nemeckom dievčenskom ústave v Lučenci a v Poprade. Po sobáši sa presťahovala s manželom do Martina, kde sa mohla venovať literárnej, kultúrnej a spoločenskej činnosti. Bola členkou výboru Živeny, neskôr sa stala podpredsedníčkou a v rokoch 1894 - 1927 bola jej predsedníčkou. V roku 1910 sa zaslúžila o založenie výrobného účastinárskeho spolku Lipa, ktorý zabezpečoval prácu pre slovenské ľudové vyšívačky a odpredaj ich umeleckých výrobkov. Pod vedením Šoltésovej zriadila Živena niekoľko rodinných škôl a kurzov pre dievčatá. Napriek ťažkým obdobiam v jej živote (prežila obe svoje deti - dcéra jej zomrela v detskom veku, syn ako dospelý) sa jej v tomto období výrazne darilo realizovať rozsiahlu edičnú činnosť venovanú najmä ženám. Svojou všestrannou činnosťou sa často stala priekopníčkou v rôznych smeroch, no hlavne sa stala uznávanou vedúcou osobnosťou slovenského ženského hnutia. PRVÁ ČASŤ Drobné obrázky z matkinho denníka Útržky z matkinho denníka začínajú 28.septembra 1879. Píše sa v nich o trojročnej Elenke a takmer ročnom Ivankovi. Elenka a Ivanko sa mali veľmi radi. Už od skorého rána kedy Ivanko zvykol všetkých zobúdzať sa spolu hrali a snažili sa potešiť jeden druhého. Deti boli hravé. Každé malo svoju obľúbenú hračku- Elenka svojho Dunajka(umelý biely psík), bábiky a Ivanko väčšinou to, čo práve schmatol do ruky. Málokedy sa matke podarilo uložiť deti do postele bez plaču. Často si matka spomínala ako za mladi nemohla zniesť detský plač a teraz boli jej deti pre ňu celým jej životom. Svetlá a tiene: Tietio zápisky sa začínajú januárom 1881 a končia v jeseni 1881. Autorka v tejto časti opisuje už aj zlé stránky svojich detí. Ako deti rástli prestali spolu tak dobre vychádzať a ich matka si o to robila starosti. Vychovávanie súrodencov bolo čoraz ťažšie. V istých prípadoch musela matka použiť telesné tresty. Ivanka tu zobrazuje ako humorného chlapca ktorý sa zo všetkého snaží urobiť srandu, naopak Elenka je opisovaná ako dieťa ktoré bere všetko vážne. V auguste autorke zhorí dom pri veľkom Martinskom požiary. Musia stavať nový a medzičasom prebývajú na fare. Pre autorku je to veľmi ťažké pretože sa musí starať o deti a ešte aj o bývanie. No postupne postavili dom a všetko bolo také aké malo byť. Väčšie deti, väčšia starosť: Rodinka už býva v novopostavenom dome, no v novom prostredí prichádza zmena spôsobu bývania. Matka začína brať deti skôr z tej horšej stránky ako lepšej. Opisuje ako deti chodia do školy, Elenku, ktorá rada študovala. Elenka veľmi rada chodila do školy a bola ňou doslova očarená. Medzi žiakmi vynikala a dosahovala tie najlepšie študijné výsledky. No v dome bolo oveľa tichšie a pokojnejšie, keď Elenka nebola doma. Často sa s Ivankom škriepili a on to neraz ukončil päsťou. Jemu však potom prišlo vždy sestry ľúto a potom ju pekne odprosil. Ivan bol veľmi dobrosrdečný a rozdal by aj to posledné, čo mal. Mal dobré srdce a vždy mu prišlo človeka ľúto. Rodičia sa však aj neskôr obávali aby sa mu táto dobrosrdečnosť nestala v budúcnosti osudnou. Elenka tá bola vždy tvrdohlavejšia a vedela si všetko urobiť podľa seba. Len zriedkakedy pripúšťala iný názor. Pomaly mal prísť čas, kedy mal Ivan po prvýkrát prekročiť prah školských dverí. No jemu sa narozdiel od Elenky nechcelo učiť a čítať si šlabikár. Na začiatku sa mu vyhýbal, ako čert krížu. Neskôr však po matkiných slovách a menších trestoch sa mu predsa len zapáčil a dokonca si ho aj sám občas roztvoril a prečítal pár riadkov. Keď sa Elenka vrátila z prázdnin v Mochovciach, prišla veľmi prechorená. V tom čase mal zároveň aj Ivan kiahne, takže obe deti boli doma a bolo im treba venovať viac času. Elenka veľmi silno chcela ísť do školy avšak jej zdravotný stav jej to neumožňoval. Po určitom čase Ivanovi kiahne zmizli a bol úplne zdravý. Elenka sa však ešte dlho po ňom liečila a pomaly začala uzdravovať. Keď bol Ivan prvýkrát v škole a začínal si zvykať na školské povinnosti , bol veľmi rád, že ho mama prinútila učiť sa ešte predtým, lebo teraz už mu to išlo lepšie. Prečo?: Celkom sa už začalo Elenke dariť po zdravotnej stránke. No po určitom čase ju choroba opäť začala moriť, a teraz už veľmi vážne. Bolo to s ňou zo dňa na deň horšie. Zápal prsnej blany jej prinášal veľké utrpenie, hoci si robila starosti o brata i plány do budúcnosti. Umrela 19.decembra 1884 ako deväťročná pred matkinými očami. – V celej časti zachytáva ubolená matka chorobu a smrť dcéry. DRUHÁ ČASŤ Jedinák: Po Elenkinej smrti bolo všetko iné. Ivan sa stal pre rodičov dvojnásobne cenný a viac sa o neho obávali. Škola mu celkom išla a dokonca sa začal venovať aj čítaniu. V škole sa postupne dostával medzi tých najlepších. No boli časi kedy prechádzal pubertálnym obdobím a začal sa flákať s kamarátmi. Školské skúšky však zvládal veľmi dobre a čoskoro mal prísť čas kedy mal ísť študovať na gymnázium do Bystrice. Matka sa najskôr o neho troška obávala, ale neprestávala mu veriť. A tak po prázdninách odcestoval do Bystrice. Gymnazista: Už po niekoľkých dňoch poslal domov rodičom list, že je všetko v poriadku a s ubytovaním a so školou je spokojný. Dni v škole ubiehali rýchlo a dobre. Polročné vysvedčenie mal veľmi dobré, z čoho mali veľkú radosť aj jeho rodičia. No potom to s ním išlo trocha dolu kopcom. Nevedel dobre hospodáriť s peniazmi. Po Banskej Bystrici odišiel študovať do Šoproňu. Tu sa však Slováci neznášali dobre s Maďarmi. Ivan začal fajčiť, no po otcovom vysvetlení s tým prestal. Začal sa zlepšovať. Bol hrdý na svoj pôvod ( že je Slovák), a preto odchádza do Prešova. V poslednom ročníku vážnejšie ochorel, a preto musel odísť na školu do Šarvaša, kde si našiel dobrých priateľov. Zaľúbil sa a našiel si priateľku. Dobre zmaturoval a šťastný sa vracia domov. Dospelý: Konečne mali rodičia Ivana doma a mohli sa tešiť z jeho prítomnosti. Matke, ako za detstva, rozprával veselé historky a zážitky zo školy. Veľmi rada ho počúvala. Priznal sa rodičom aj o svojej láske k jednému dievčaťu, s ktorou sa zoznámil počas štúdia. Otec mu však povedal, aby na ňu a ostatné dievčatá zabudol, ak chce študovať ďalej. No Ivan sa na neho nahneval, lebo vedel, že láska je to, čo ho robí šťastným. Odchádza na univerzitu do Sedmohradska. Veľmi sa mu tam páčilo, no jeho zdravie bolo čoraz horšie. Obnovil sa mu pľúcny neduh. Neskôr však vyzdravel. Zdravie mu slúžilo dobre a začal sa venovať aj rôznym športom. Z domu mu dokonca poslali na jeho žiadanie korčule. Výdavky na školu však boli veľké a on nechcel stále zaťažovať svojich rodičov. A tak si napožičiaval veľa peňazí a tým mal aj veľa dlhov. Neskôr sa mu však opäť podlomilo zdravie a musel odísť na liečenie do zahraničia. Po liečení opäť vyzdravel, dokončil si školu a stal sa z neho doktor práv. Vrátil sa domov a našiel si novú lásku –Oľgu. Ich láska bola veľmi veľká a silná. Obaja si boli navzájom všetkým. Keď rodičia videli, ako sa veľmi ľúbia, nebránili im v tom. Dokonca si Oľgu obľúbili. Neskôr chcel nastúpiť ako právnik do advokátskej kancelárie, ale jeho zdravie bolo veľmi zlé a čoraz horšie. Veľmi ho bolieval chrbát a opäť sa mu vrátil pľúcny neduh. A tak nemohol nastúpiť a musel odísť na liečenie. Bol vo viacerých liečebných ústavoch. Po liečbe sa v zdraví vracia a chystá sa na advokátske skúšky do Paríža. Stratil však svoje doklady o školách a znovu podľahol chorobe. Pri cieli: Choroba ho úplne ovládla a tak neodchádza na skúšky. Choroba ho celkom pripútala na lôžko a deň čo deň to bolo s ním horšie. Pomaly strácal zrak. Mával aj stavy, keď úplne blúznil. Svoju chorobu a svoj zlý zdravotný stav si uvedomoval. Vždy mal rád, keď ho prišiel navštíviť lekár, pretože bol jeho dlhoročným priateľom. Veľmi ho trápilo, keď videl svoju matku so slzami v očiach a jej trápenie kvôli nemu. Ale všetci sa pre neho trápili. Najmä jeho milovaná Oľga. Vždy snívali o ich spoločnom živote a svadbe. Keď vedeli, že to už nebude lepšie, zosobášili sa. Bola to veľmi smutná svadba. Ivan podliehal chorobe čím viac, ale Oľga sa o neho starala vždy s veľkou láskou a oddanosťou. Videli, že sa už pomaly blíži jeho koniec. V deň jeho smrti lietal okolo ich domu veľký kŕdeľ čiernych vrán. Aj keď neverili na povery, všetci vedeli čo príde. Jeho veľký boj s chorobou sa skončil o šiestej hodine večer, kedy podľahol zákernej chorobe. Dozvuky: Posledná kapitola knihy vrcholí tým, že matka po nekonečnom utrpení nachádza silu vo viere. Ivan sa jej vracia do predstavy už nie ako utrpením zlomený človek, ale premieta si celý jeho život, od detstva až po jeho odchod. Vlastný názor: Aj keď mi tento štýl písania nie je blízky, páčil sa mi spôsob akým autorka zaznamenala svoju úprimnú lásku k svojim deťom. Dielo bolo miestami pochmúrne a celkovo nezáživné, čo však podľa môjho názoru vystihovalu vtedajšiu dobu. Úryvky: “Ak Elenka odíde do školy, nastane zasa tichosť a moje nervy si trochu oddýchnu, hoc i sám Ivan berie moju pozornosť ustavične do nároku. Šteboce mi, rozkladá svoje myšlienky a skúsenosti, žiada všelijaké vysvetlenia a chce, aby som sa vždy na všetko dívala, čo on robí.“ “Jeden z dvoch mne zverených predrahých mi životov vyhasol pred mojimi očami. Nevedela som ho zachrániť. Dňa 19. decembra v piatok o pol tretej hodine ráno vzal si Boh naspäť k sebe peknú, čistú dušu mojej Elenky. Povie sa to prosto a krátko, ale znamená to pre mňa celý svet bôľu a žiaľu, ktorý opísať sa vôbec nedá, hoci v jeho opisovaní hľadám úľavu. Ale v čomkoľvek by som ju hľadala, vždy vraciam sa naspäť k otázke: Prečo sa tak muselo stať? “ “Či je to všetko pochabosť alebo chorobná citlivosť? To sú bolestné záchvevy duše, spútanej v pozemskom tele, pri dotykoch drahých rozpomienok, ktoré vidia sa jej stratenými preto, že zanikajú v minulosti. Ale minulosť neznamená zamknutie, lež vplynutie do večnosti — a čo je vo večnosti, to nemá zániku.“ Bibliografia Šoltésová, Marothy : Moje deti. Bratislava: Iris, 1991. 363 s. ISBN 8055102899 http://sk.wikipedia.org/wiki/Elena_ Maróthy-Šoltésová