básnik, významný reprezentant štúrovskej generácie, aktívny účastník revolučných udalostí rokov 1848 - 1849, publicista, burič a revolucionár * 24.04.1822 Liptovský Mikuláš † 23.05.1876 Zlaté Moravce Janko Kráľ sa narodil v rodine mäsiara a krčmára. Na lýceu v Bratislave sa zapojil do práce v Ústave reči a literatúry. Z tohto obdobia pochádzajú nielen jeho české prvotiny, ale aj básne v spisovnej slovenčine. Na protest proti zosadeniu Ľ. Štúra z funkcie námestníka a profesora v marci 1844 opustil s viacerými druhmi Bratislavu a v štúdium dokončil externe. Jeho poézia sa začleňuje do pozícií tvorby celoeurópskeho romantizmu. Štúr ho označil za najtalentovanejšieho básnika. Písal v intenciách dobového estetického kánonu najprv epické básne s historickou tematikou, neskôr nadviazal na zdroje ľudovej slovesnosti. Najmä jeho balady, vychádzajúce zo žriediel ľudovej slovesnosti, ktorými sa preslávil, ukázali novú cestu slovenskej poézii. Nikdy mu nešlo o prosté reprodukovanie ľudovej slovesnosti, ani o ich vecnú interpretáciu. Cez subjektívnu motiváciu konfliktov ich prenášal do najaktuálnejších morálnych a sociálnych relácií. Boli okrem iného dôkazom, že spisovná slovenčia je tvárny literárny jazyk, schopný vyjadriť aj najsubtílnejšie stavy lyrického subjektu. Sprítomňoval v nich svet mravného cítenia ľudu, úctu k ľudskej bolesti a odpor k panskej svojvôli. Okrem balád a piesní vytvoril aj poéziu celkom iného charakteru, tzv. cyklické skladby. Básnická výpoveď tu využíva rozmanité prostriedky, postupy a formy: štylizované povesti, ponášky, dramatické monológy a dialógy, alegorické obrazy, reflexie, meditácie a programové výzvy. V snahe o celistvý pohľad kládol raz do popredia obraz imaginárnej skutočnosti, inokedy zase bezprostrednú realitu. Pre príznačné nekonformné postoje a nepredvídateľné správanie mu prischla prezývka „divný Janko. Patril k samotárom, vedel sa však zaujímať o zložité osudy slovenského národa a prežívať ich s hlbokou účasťou. Jeho poézia bola nezvykle emotívna a myšlienkovo nabitá, lebo vo svojej ľudskej podstate bol burič a revolucionár. Ostáva však reprezentatívnym básnikom slovenského literárneho romantizmu. Zastával revolučné stanovisko v protifeudálnom hnutí. Vyzýval sedliakov spáliť urbárske tabely a v obciach Horné, Dolné a Stredné Plachtince a Príbelce vyvolal ľudové povstanie, ktoré bolo potlačené 3. 3. 1848. O mieste, kde sa nachádza jeho hrob, sa dodnes vedú odborné polemiky. V Liptovskom Mikuláši, v tzv. Seligovskom dome, sa nachádza Múzeum J. Kráľa a v Zlatých Moravciach jeho pamätník.