Proces budovania socializmu v Československu sa začiatkom 60. rokov dostával do morálnej i hospodárskej krízy. Občania prestali veriť sľubom a frázam o šťastnej budúcnosti. Stále otvorenejšie vyslovovali nespokojnosť s existujúcimi pomermi. Nedokázala ich zastrašiť ani zlopovestné Štátna bezpečnosť. Československo stále viac zaostávalo za európskymi demokratickými krajinami. Postupne sa odhaľovali zločiny totalitného režimu proti nevinným ľudom. Krivo obžalovaní a nespravodlivo väznení občania sa vracali domov Verejnosť sa tak dozvedala o krutých metódach vyšetrovania, o nespravodlivo odsúdených na smrť i o neľudských pomeroch vo väzniciach a pracovných táboroch.Roku 1961 sa zrútil nereálne postavený tretí päťročný plán a nastalo citeľné zníženie životnej úrovne, čo zvýšilo nespokojnosť občanov. Najviac sa to prejavilo medzi príslušníkmi inteligencie, najmä spisovateľmi, ktorí sa pokladali za „svedomie národa". Na svojom zjazde roku 1967 odvážne poukázali na nedemokratickosť a nehumánnosť existujúceho politického systému. Komunistická strana sa pokúšala zastaviť vlnu kritiky čiastkovými reformami. No aj medzi jej členmi rástla nespokojnosť s vlastným vedením, ktoré nedokázalo riešiť zásadné problémy spoločnosti.Totalitný režim a jeho necitlivé protislovenské zásahy vyvolávali na Slovensku odpor. Nastoľovali sa požiadavky nového usporiadania štátu ako predpoklad a súčasť celkovej demokratizácie spoločnosti.Roku 1968 nastali zmeny v najvyšších štátnych funkciách. Neschopného a na Slovensku neobľúbeného prezidenta Antonína Novotného vystriedal vojnový hrdina generál Ludvík Svoboda. Na čelo vládnucej strany bol zvolený - ako prvý Slovák - Alexander Dubček. Spolu s tzv. reformnými komunistami začal realizovať základné politické a spoločenské zmeny, ktoré s nadšením podporovala úplná väčšiny obyvateľov. Dúfali, že sa začína obdobie „socializmu s ľudskou tvárou".Zrušila sa cenzúra, vznikali nové organizácie a spolky, ktoré sa mali neskôr stať politickými stranami. Konali sa verejné zhromaždenia, na ktorých občania slobodne formulovali svoje požiadavky. Kritizovali nedostatky, poukazovali na krutosti a nespravodlivosti minulých rokov, čiastočne sa uvoľnila náboženská slobodaVývoj na Slovensku roku 1968 opäť oživil aj citlivú otázku rovnoprávneho postavenia v spoločnom štáte. Slovenskí politici za podpory verejnosti žiadali federatívne usporiadanie. Znamenalo to dve rovnoprávne republiky v spoločnom československom štáte. To sa aj v októbri 1968 uskutočnilo prijatím zákona.V tom čase bol však už „socializmus s ľudskou tvárou" potlačený násilným vstupom piatich armád Varšavskej zmluvy na územie Československa. Štátne, komunisticko-stranícke vedenia týchto krajín sa s nevôľou a strachom pozerali na vývoj v ČSSR. Obávali sa, že „iskra" demokratizačného procesu preskočí aj do ich štátov. Preto vo výhražných listoch i v osobných rokovaniach požadovali od československých politikov, aby sa vrátili k starým poriadkom.V noci z 20. na 21. augusta 1968 okupovali ich armády Československo. Najvyššie orgány ČSSR protestovali proti vierolomnému kroku svojich „spojencov". No obávajúc sa krviprelievania nevydali rozkaz na aktívnu vojenskú obranu štátu. Do ulíc však vyšli protestovať státisíce občanov, z ktorých desiatky zahynuli pod tankami alebo strelami okupantov. Pokus o demokratickú reformu socializmu v ČSSR bol kruto potlačený.