Porážka centrálnych mocností vo vojne znamenala aj koniec nemeckého cisárstva. Podobne ako rakúsko-uhorskí a ruskí aj nemeckí vojaci odmietali plniť rozkazy, ktorými ich velitelia hnali do ďalších bitiek, hoci vojna už bola definitívne prehraná. Zoči-voči všeobecnej nespokojnosti bol cisár Wilhelm II. donútený 9. novembra 1918 odstúpiť. V Nemecku bola vyhlásená republika.Nový nemecký štát vošiel do dejín pod názvom.Weimarská [vajmarská] republika, lebo v mestečku Weimar sa zišlo ustavodarné zhromaždenie, ktoré prijalo novú, demokratickú ústavu. Prvým prezidentom Weimarskej republiky sa stal Friedrich Ebert.V čase zrodu mala Weimarská republika podobné hospodárske ťažkosti ako ostatné štáty. Aj na ňu doľahla povojnová kríza a obrovská inflácia. V tejto atmosfére časť politikov obviňovala za všetky povojnové strasti tých, ktorí vojnu vyhrali, najmä svojho suseda - Francúzsko. Časť nacionalistických politikov a starých generálov začala presadzovať plány odvetnej vojny.Keď sa pominuli povojnové ťažkosti a väčšina Európy dosiahla hospodársky rozmach, dostalo Nemecko veľkú dolárovú pôžičku od USA, aby mohlo upevniť svoju ekonomiku a splácať reparácie. Aj platba reparácií sa upravila v prospech Nemecka. Ich celková suma sa znížila a lehota predĺžila. Zdalo sa, že vojna a jej následky sú zažehnané aj v Nemecku.Hospodársky rozmach a blahobyt však netrval dlho. Krachom na newyorskej burze sa zrazu všetko zmenilo. Hospodárska kríza zasiahla všetky štáty a všetky odvetvia hospodárstva. Do každodenného života sa vrátila bieda.Práve v tomto období v Nemecku vystúpil do popredia vodca, ktorý tvrdil, že pozná riešenie všetkých problémov. Volal sa Adolf Hitler jeho strana sa nazývala Národnosocialistická nemecká robotnícka strana. Kým neprepukla hospodárska kríza, bola to len malá, bezvýznamná strana. Roku 1932, keď bola kríza najhlbšia a bieda najväčšia, už získala najväčší počet kresiel v parlamente. Na základe toho sa stal Hitler v januári 1933 kancelárom - predsedom vlády.Hitler postupoval podobne ako Lenin v Rusku a Mussolini v Taliansku. Zakázal všetky politické strany, spolky, organizácie a kluby. Štátne orgány, školstvo, vedu, kultúru a súdy podriadil svojej strane. Celý štát popretkával sieťou tajnej polície. Odporcov režimu zatvárali do väzení a koncentračných táborov. To bol spôsob vládnutia spoločný pre všetkých diktátorov.Nemecká diktatúra však mala ešte dve osobitosti. Vyhlásila rasové zákony. Podľa nich zostavili akýsi rebríček hodnotných a menej hodnotných skupín ľudstva. Seba, t. j. nordickú rasu, ako sa sami nazývali, postavili na vrchol tohto rebríčka. Nemecký národ, tzv. nadľudia podľa nich musia ostatných, t. j. napr. Slovanov, Židov a Rómov premeniť na moderných otrokov alebo zničiť.Druhou osobitosťou bolo, že v Nemecku, ktoré prehralo vojnu a muselo plniť ťažké podmienky mierovej zmluvy, mala hospodárska kríza katastrofálne násled-sa dostal k moci Hitler, otvorene vyhlasoval, že Nemecko sa musí pomstiť za porážku v prvej svetovej vojne a on urobí všetko, aby si Nemci podmanili najprv Európu a neskoršie celý svet. Jeho príchod k moci teda znamenal, že skôr či neskôr Nemecko pod jeho vedením rozpúta novú vojnu.