Štáty na oboch stranách železnej opony sa jeden druhého obávali a podozrievali. Kto sa na Východe opovážil vyjadriť názor odlišný od oficiálneho, bol označený za imperialistického agenta. Na Západe, najmä v USA a v SRN, sa zasa naopak za sovietskeho agenta pokladal každý, kto vyjadril sympatie k ZSSR, alebo hlásal myšlienky blízke komunizmu.Antikomunistická kampaň v USA dosiahla vrchol v rokoch 1950-1953. Osobitný výbor na vyšetrovanie neamerickej činnosti na čele so senátorom McCarthym prenasledoval každého, kto bol podozrivý, že udržiava, alebo v minulosti udržiaval styky s komunistami. Až keď sa obvinenia dotkli aj vedenia armády, americký senát odsúdil činnosť McCarthyho výboru za porušovanie občianskych práv a zakázal jeho činnosť.V sovietskom bloku sa v tom istom čase konali procesy s ľuďmi, ktorých obvinili, že sú agentmi imperializmu. Obvinení boli aj významní činitelia vládnucich komunistických strán. Paradoxom bolo, že sami sa pred niekoľkými rokmi podieľali na tom, že v ich vlasti bola likvidovaná demokracia a zavedená diktatúra ich vlastnej strany. Vtedy sa nečinne prizerali alebo sa spolupodieľali na nespravodlivom súdení a prenasledovaní odporcov komunistického režimu. Až keď v marci 1953 zomrel J. V. Stalin, masový sa teror zmierniľ dokonca odsúdili a popravili aj bývalého ministra vnútra Beriju, posledného vykonávateľa a často aj iniciátora Stalinových zločinov. Nikto sa však neopovážil zverejniť všetky jeho a Stalinove zločiny.Vo februári 1956 vedúci činiteľ ZSSR Nikita Chruščov predniesol na XX. zjazde sovietskych komunistov tajnú správu o tom, akými spôsobmi Stalin vládol. Ani Chruščov však nepovedal celú pravdu a neodsúdil systém, ktorý takéto zločiny umožnil. Komunistickí vodcovia sa totiž nechceli vzdať samovlády a nehodlali rešpektovať občianske práva. Nechceli zmeniť systém, iba zmierniť represálie.Len čo sa v sovietskom bloku zmiernil teror, začala sa v jednotlivých štátoch prejavovať nespokojnosť so zlou hospodárskou situáciou a neslobodou. Roku 1956 vypuklo protikomunistické povstanie v Maďarsku. Roku 1968 došlo k pokusu o zásadnú reformu komunizmu v Československu. V obidvoch prípadoch zasiahla moskovská vláda a sovietske tanky. ZSSR jedine vojenskou silou udržiaval jednotu svojho bloku a nedemokratický systém. Postoj Západu k udalostiam v Maďarsku vyjadril vtedajší americký prezident Eisenhower slovami: „Je to pre Maďarov kruté, ale nestoja za tretiu svetovú vojnu."Komunistický režim v Poľsku bol oveľa zraniteľnejší ako v iných krajinách. Katolícka cirkev si totiž udržala vplyv aj počas komunistickej éry. Jej sebavedomie zvýšilo roku 1978 zvolenie poľského arcibiskupa Karola Wojtylu za pápeža Jána Pavla II. Situácia sa vyhrotila roku 1980, keď robotníci v Gdansku vstúpili do okupačného štrajku proti zvýšeniu cien. Štrajk viedol k založeniu nezávislého odborového zväzu Solidarita pod vedením Lecha Walesu.Trikrát zasiahla sovietska armáda, aby ochránila záujmy Kremľa: vo východnom Berlíne, v Maďarsku a Československu. V Poľsku však do konfliktu nezasiahla. Nepochybne k tomu prispela aj skúsenosť z neúspešnej sovietskej invázie do Afganistanu roku 1979 a medzinárodná situácia, ktorú v tomto období už charakterizovalo uvoľňovanie medzinárodného napätia.