Vždy, keď bol v niektorom štáte východného bloku potlačený pokus o revoltu alebo povstanie, nasledovali rozsiahle protiopatrenia. Ich cieľom bolo obnoviť narušený poriadok, prinútiť ľudí poslušne plniť príkazy vládnucej strany. Komunistické vlády sa však už v tomto období neopovážili použiť také brutálne násilie ako v päťdesiatych rokoch. Prenasledovali opozíciu, zatvárali jej predstaviteľov, celú spoločnosť popretkávali sieťou tajnej polície, ale už si netrúfali vynášať rozsudky smrti nad nevinnými.Mnohí ľudia, ktorí mali iné presvedčenie, sa postupne osmeľovali dať ho najavo. Katolícke hnutie v Poľsku a na Slovensku, národne orientovaná inteligencia v Maďarsku, najrôznejšie demokratické skupiny vzdelancov v Čechách - tí všetci vytvárali malé ostrovčeky odporu proti vládnej moci. Aj v Sovietskom zväze sa vytvorilo hnutie za občianske práva okolo spisovateľa Alexandra Solženicyna a atómového fyzika Andreja Sacharova. Výnimočné pohnútky na odpor proti vládnucim poriadkom pôsobili v NDR. Tisíce rodín rozdeľoval berlínsky múr, takže túžbu po národnom zjednotení umocňoval sen o pospájaní popretŕhaných rodinných zväzkov.Vládcovia v Kremli sa pokúšali zlepšiť životné podmienky obyvateľstva. Bolo totiž jasné, že v nekomunistických krajinách žijú ľudia nielen slobodnejšie, ale aj na vyššej životnej úrovni. Každý pokus o hospodársku reformu však v zárodku stroskotal.Roku 1975 sa zišli predstavitelia všetkých európskych štátov, USA a Kanady na Konferencii o bezpečnosti a spolupráci v Helsinkách, aby sa dohodli o podmienkach mierového spolužitia. Politici sa dohodli, že budú spolupracovať v oblasti hospodárstva, vedy a kultúry, budú žiť vedľa seba v mieri bez vojen a budú rešpektovať ľudské práva svojich občanov.Komunistickí politici však dohody o ľudských právach nebrali príliš vážne. Naďalej odopierali svojim občanom akékoľvek demokratické práva, iba čo zmiernili tlak v oblasti kultúry a umožnili určité kontakty s ostatným svetom.Situácia sa zmenila, keď sa v marci 1985 stal generálnym tajomníkom sovietskej komunistickej strany Michail Gorbačov. Bol prvým sovietskym politikom, ktorý chcel v rámci komunizmu zaviesť demokratické práva. Nádejal sa, že to bude možné bez toho, že by boli ohrozené základy komunistického systému. Jeho reformné úsilie vošlo do dejín pod názvom perestrojka. Ukázalo sa však, že sovietsky systém sa nedal reformovať. Na jednej strane sa proti reformám bránili tisíce funkcionárov vládnucej strany, na druhej strane každé uvoľnenie politickej diktatúry otváralo cestu tým, ktorí chceli žiť celkom inak. A tí sa nemienili uspokojiť s menšou neslobodou, ale chceli slobodu.Na jeseň 1989 sa zdvihla vlna vystúpení v uliciach takmer vo všetkých krajinách sovietskeho bloku. Komunistické vlády padli a od jari 1990 sa všade začali pripravovať po niekoľkých desaťročiach komunistických diktatúr prvé slobodné demokratické voľby.Rozpad sovietskeho impéria vyvolal odstredivé hnutie aj v samom Sovietskom zväze, čo napokon priviedlo ZSSR k zániku.