Vypracovala: Mgr. Barbora Kopuncová
20. októbra 1860 vydal cisár František Jozef I. tzv. Októbrový diplom, ktorý ukončil obdobie neoabsolutizmu: obnovili sa základy konštitučnej monarchie, zastupiteľský systém a zmenili sa zásady usporiadania ríše. Októbrový diplom bol neskôr skorigovaný Februárovým patentom (26. 2. 1861). Patent vyvolal odpor maďarskej opozície, preto, keď v máji 1861 odmietli uhorskí poslanci zasadať v ríšskej rade, panovník rozpustil uhorský snem a zaviedol nové provizórium.
Uvoľnená vnútropolitická situácia v krajine viedla i k oživeniu slovenského národného hnutia. To vyvrcholilo usporiadaním manifestačného národného zhromaždenia v dňoch 6.-7. júna 1861 v Turčianskom sv. Martine. Tu bol slávnostne vyhlásený slovenský politický program – Memorandum národa slovenského, ktoré mala zhromaždením ustanovená delegácia predložiť uhorskému snemu. Hlavnou požiadavkou Memoranda bolo uznanie Slovákov za samostatný politický národ a vyjadrenie tejto samostatnosti prostredníctvom zriadenia tzv. Slovenského Okolia, kde by sa zaviedlo úradovanie v slovenskom jazyku a slovenčina by tu bola úradným a vyučovacím jazykom. Ďalšie požiadavky sa týkali hlavne školstva a kultúry. Keď 22. augusta 1861 cisár rozpustil uhorský snem a vyhlásil provizórium, rozhodli sa slovenskí predstavitelia predostrieť požiadavky Memoranda panovníkovi. Asi 50 osobností pripravilo Viedenské memorandum, dokument, ktorý 12. decembra predložila panovníkovi osemčlenná delegácia, vedená Štefanom Moyzesom. František Jozef odovzdal Memorandum uhorskej dvorskej kancelárii a miestodržiteľskej rade, ktoré ho s prísľubom čerpania podnetov pri tvorbe národnostného zákona zamietli. Slováci sa teda snažili využiť to málo, čo viedenská taktika lavírovania medzi maďarizačnými snahami uhorskej šľachty a požiadavkami nemaďarských národností dovoľovala a rozbehli akciu na založenie celonárodnej kultúrnej ustanovizne – Matice slovenskej, ako aj snahu o zavedenie slovenčiny ako vyučovacieho jazyka na viacerých stredných školách.
Prvá budova Matice slovenskej v Turčianskom sv. Martine
Matice sa v 19. storočí stali pre slovanské národy tradíciou. Prvá slovanská matica vznikla v roku 1826 - bola to Matica srbská (slovo matica znamená po srbsky včelí úľ, či včeliu kráľovnú - každý matičiar mal prispievať do národnej kultúry tak, ako to robia včely pri znášaní medu). Na Slovensku potrebu založenia Matice prvýkrát vyjadril v r. 1827 Pavol Jozef Šafárik vo svojom liste Jánovi Kollárovi a Martinovi Hamuljakovi. Myšlienka založiť celonárodnú kultúrnu ustanovizeň zaujala aj mladých štúrovcov, ktorí si to vytýčili za jeden z cieľov v programe tajného spolku Vzájomnosť a neskôr sa ju pokúsili realizovať založením spolku Tatrín.
Stanovy Matice slovenskej
Na memorandovom zhromaždení v Turčianskom sv. Martine sa zúčastnení zaviazali vytvoriť celonárodnú kultúrnu ustanovizeň a bol vymenovaný prípravný výbor, na čele s predsedom Jánom Franciscim, ktorý pripravil stanovy, vybavil povolenie, získaval členov aj dary. Na počiatku svojej existencie mala Matica 982 členov (neskôr sa ich počet zvýšil na 1300), vyše dvetisíc prispievateľov a na jej činnosť sa podarilo získať deväťdesiattisíc zlatých.
Cisár František Jozef 21. augusta 1862 schválil jej stanovy a sám prispel na jej činnosť sumou 1000 zlatých.
Štefan Moyzes (1797-1869)
4. augusta 1863 (v roku tisícročného jubilea príchodu sv. Cyrila a sv. Metoda na naše územie) sa v Turčianskom sv. Martine (ten bol i sídlom Matice) konalo zakladajúce valné zhromaždenie, ktoré potvrdilo matičné stanovy a zvolilo predsedu - banskobystrického katolíckeho biskupa Štefana Moyzesa (predseda v rokoch 1863-1869), podpredsedu - evanjelického superintendenta Karola Kuzmányho (podpredseda v rokoch 1863-1866).
Karol Kuzmány (1806-1866)
Za čestného podpredsedu Matice slovenskej bol vymenovaný predseda Memorandového zhromaždenia Ján Francisci a tajomníkmi sa stali advokát, politik a novinár Pavol Mudroň a katolícky kňaz Michal Chrástek. V roku 1866 sa stal podpredsedom Matice slovenskej spisovateľ Viliam Pauliny-Tóth a v roku 1870 sa stal jej predsedom kanonik Jozef Kozáček - obaja vo svojej funkcii pôsobili až do zatvorenia Matice v roku 1875.
Viliam Paulíny Tóth (1826-1877)
Jozef Kozáček (1807-1877)
Matica bola kultúrnou, vedeckou i literárnou organizáciou. Keďže slovenský národ nezastupovali žiadne politické orgány, zohrávala i úlohu reprezentanta a symbolu slovenskej svojbytnosti. V Martine otvorila prvú múzejnú expozíciu, zhromažďovala písomné i vecné pamiatky z dejín slovenského národa. Počas prvých dvanástich rokov existencie vydala 40 kníh a 42 menších tlačí, zriadila šesť vedeckých odborov, vydávala vedecký časopis Letopis Matice slovenskej, ktorý podnecoval bádanie vo vlastivedných odboroch – v jazykovede, histórii a národopise. Z iniciatívy Matice sa začali aj výskumy v oblasti prírodných vied, najmä v botanike a v geológii. Formou štipendií podporovala Matica slovenských študentov, dávala pôžičky jednotlivcom i obciam. Tiež sa starala o kontakt s ostatnými slovanskými maticami. V 60. a 70. rokoch 19. storočia vykonala Matica zakladateľské dielo v zhromažďovaní tlačených, rukopisných, obrazových, muzeálnych a iných zbierok o dejinách a kultúre slovenského národa. Matiční činovníci si uvedomovali potrebu vybudovania národnej knižnice, bez ktorej by nebolo možné poznať dejiny Slovenska a vlastnú národnú kultúru Slovákov. Knižnica Matice slovenskej, budovaná v rokoch 1863 – 1875 najmä z darov jednotlivcov (jej základ tvorila knižnica Martina Hamuljaka, potom knižnica Michala Rešetku a ďalšie), predstavovala prvú slovenskú národnú knižnicu (obsahovala približne 10-tisíc zväzkov). Činnosť Matice však prekážala maďarským politickým silám, ktoré ju obvinili z panslavizmu. 6. apríla 1875 bola Matica na základe rozhodnutia uhorského ministra vnútra násilne zatvorená. Nepomohli ani početné vyhlásenia na jej obranu, či pokusy o jej obnovenie. Keď srbský poslanec Svetozár Miletić na uhorskom sneme interpeloval ministra vnútra Kolomana Tiszu, že zhabaný majetok Matice sa neobhospodaruje v súlade so stanovami, ten sa vyjadril: „Ja by som si bol žiadal pozostalý majetok odovzdať spomínanému vlastníkovi v stanovách. Prosím za odpustenie, že som to nemohol urobiť, lebo majetok tento je spomínaný ako majetok slovenského národa, hľadal som v Uhorsku tohto vlastníka, ale nemohol som ho nájsť.“
Ďalším výsledkom aktivity slovenského národného hnutia v „memorandovom“ období bolo založenie patronátnych gymnázií: v r. 1862 evanjelického v Revúcej, v r. 1867 nižšieho evanjelického gymnázia v Martine a v r. 1869 nižšieho rímsko-katolíckeho gymnázia v Kláštore pod Znievom. Už v roku 1858 žiadali slovenskí evanjelici konvent generálneho seniorátu, aby aspoň na jednom z troch seniorátnych gymnázií a na učiteľskom ústave v Nyiregyháze sa vyučovala slovenčina a na prešovskej teológii aby sa niektoré náuky prednášali po slovensky. Táto iniciatíva však nemala úspech, preto sa evanjelickí národovci rozhodli založiť slovenské evanjelické gymnázium. To bolo založené v roku 1862 v Revúcej.
Budova prvého slovenského gymnázia v Revúcej
Ako činovníci a profesori v ňom pôsobili významní predstavitelia nášho národa Štefan Marko Daxner, Ján Francisci, Matej Nandrássy, Július Botto, Jozef Kvetoslav Holub, Rudolf Homola, Mieroslav Kovalevský, Gustáv Lojko, Samuel Ormis, Andrej Sokolík, August Horislav Škultéty, PhDr. Ivan Branislav Zoch (ktorý bol priekopníkom vo vyučovaní telesnej výchovy u nás a vo vtedajšom Uhorsku vôbec) a ďalší. V meste založili ďalšie dve slovenské školy - učiteľský ústav a dievčenský vychovávací ústav. V rokoch 1862 - 1874 sa tu ako na prvej úplnej slovenskej strednej škole v celej predchádzajúcej histórii Slovákov vzdelávalo 566 študentov (medzi nimi aj Matej Bencúr, známy pod svojím pseudonymom Martin Kukučín). Z predmetov vyučovaných na gymnáziu treba spomenúť slovenčinu, maďarčinu, nemčinu, latinčinu, gréčtinu, matematiku, dejepis a fyziku. Ako budova gymnázia pôvodne slúžila prenajatá Latinákova rokoková kúria z 18. storočia. V období silnejúceho národného útlaku, v rokoch 1871 – 1873, bola postavená nová budova (len zo zbierok a milodarov slovenského národa). Pri gymnáziu fungovalo allumneum - školská jedáleň.
Martinské nižšie štvortriedne gymnázium bolo 11. augusta 1867 založené vďaka snahám a úsiliu slovenských národovcov a martinskej evanjelickej cirkvi. Na jeho vzniku sa iniciatívne podieľali Karol Kuzmány, Michal Miloslav Hodža, Jozef Miloslav Hurban a Ján Jesenský (Kuzmány sa, žiaľ, otvorenia gymnázia nedožil – zomrel v roku 1866). Funkciu správcu patronátu svedomito a s plným zaujatím až do zatvorenia školy v januári 1875 vykonával Viliam Pauliny-Tóth. Za necelých 8 rokov existencie školu navštevovalo 671 žiakov nielen z Turca, ale i zo širšieho slovenského územia, a to nielen evanjelici, ale aj žiaci rímsko-katolíckeho a izraelitského vierovyznania.
Budova evanjelického gymnázia v Turčianskom sv. Martine
Gymnázium fungovalo ako patronátne – teda bez štátnych príspevkov. Začínalo s tridsiatimi žiakmi v dvoch triedach – v prípravnej a v prvej. Prvými profesormi boli Martin Kramár a Jozef Nedobrý. Vyučovacou rečou bola slovenčina, ako povinný predmet sa však študovala maďarčina i nemčina. Vedenie gymnázia podporovalo formou odpúšťania alumnických (prevádzkových) poplatkov i študentov z chudobných rodín. Z martinských profesorov treba spomenúť učiteľa prírodovedných predmetov Gustáva Dérera, ktorý prišiel na martinské gymnázium na začiatku tretieho roku jeho existencie a vo svojom účinkovaní na tejto škole zastával nielen funkciu učiteľa množstva predmetov, ale dopracoval sa aj na post riaditeľa. Medzi vyučovacie predmety učebného plánu patrilo prvé miesto náboženstvu a latinčine, spolu s jazykmi (maďarčinou a nemčinou) patrili medzi riadne predmety aj zemepis, dejepis, matematika, prírodopis, fyzika vo štvrtej triede a chémia v tretej. K mimoriadnym predmetom patrili krasopis, kreslenie a spev. Martinské gymnázium bolo začiatkom roku 1875 zrušené násilím a protizákonným zásahom vládnucich tried Uhorska.
Gymnázium v Kláštore pod Znievom
Ako posledné spomedzi slovenských gymnázií bolo v roku 1869 v Kláštore pod Znievom založené katolícke patronátne gymnázium. Vzniklo ako náhrada za banskobystrické gymnázium, ktoré v dôsledku zložitých spoločensko-politických pomerov v období rakúsko-maďarského vyrovnania prišlo o svoj slovenský charakter a pomaďarčilo sa. Jeho posledný národne orientovaný riaditeľ Martin Čulen bol r. 1867 odvolaný z funkcie a preložený na gymnázium do Levoče, kde pôsobil vyše roka. V r. 1868 z Levoče odišiel do Kláštora pod Znievom, kde ihneď začal pripravovať projekt na založenie prvého slovenského gymnázia. Po mnohých ťažkostiach sa mu podarilo získať zakladateľov, podporovateľov, patrónov a priaznivcov nádejného gymnázia. Prostriedky na finančné zabezpečenie školy sa hľadali rôznymi cestami, každá príležitosť: svadby, krsty, zábavy, osobitné spolky a rozličné iné akcie, sa využívali na organizovanie zbierok. K myšlienke založenie slovenského gymnázia sa kladne postavili i evanjelickí kňazi a obyvateľstvo, ba dokonca ho finančne i podporili. Vyučovanie sa začalo v októbri 1869 v za tým účelom odkúpenej staršej priestrannej poschodovej budove. Študenti školy pochádzali skoro zo všetkých stolíc Horného Uhorska a prevahu medzi nimi mali deti z chudobných rodín. Martin Čulen sa usiloval uvádzať do života gymnázia svoj učebný plán, ktorý bol zo všetkých slovenských gymnázií matičných rokov najpriebojnejší a najmodernejší a na jeho základe aj vybudoval zo znievskeho gymnázia prvé reálne (prírodovedne zamerané) gymnázium v Uhorsku. Od založenia gymnázia až do roku 1874 tu študovalo 669 žiakov. Významnými profesormi boli Samuel Zachej, Gabriel Zaymus, Matej Korauš. Gymnázium vychovalo viacerých predstaviteľov slovenského národného života, študovali tu i spisovatelia Ferko Urbánek a Anton Bielek. Bolo zrušené roku 1874.
Po rakúsko-maďarskom vyrovnaní (1867) a prijatí národnostného zákona (1868) sa prudko zhoršilo postavenie nemaďarských národností v Uhorsku, čo sa prejavilo zosilňovaním maďarizačných snáh. Na území Slovenska sa ich hlavným exponentom stal zvolenský podžupan Béla Grünwald, ktorý zameral svoje aktivity predovšetkým proti slovenským kultúrnym a školským inštitúciám, ktoré obviňoval z panslavizmu. V rozpätí rokov 1874-75 uhorská vláda postupne zrušila všetky tri slovenské gymnáziá a 6. apríla 1875 i Maticu slovenskú. Napriek svojmu krátkemu trvaniu a pôsobeniu v krajne nepriaznivej situácii však tieto inštitúcie vykonali obdivuhodnú prácu na poli národného uvedomovania Slovákov a prispeli tak významnou mierou k formovaniu moderného slovenského národa.
Otázky:
1) Aká bola vnútropolitická situácia v Rakúskej monarchii v období založenia Matice slovenskej a slovenských gymnázií?
2) Kto bol prvým predsedom Matice slovenskej?
3) Kto sa najviac zaslúžil o otvorenie martinského gymnázia?
4) V ktorom meste vzniklo prvé slovenské gymnázium?
5) Pod patronátom ktorej cirkvi vzniklo gymnázium v Kláštore pod Znievom?
Zoznam použitej literatúry:
Kol. aut., lexikón slovenských dejín, SPN, Bratislava, 1997
Kol. aut., Dejiny Slovenska, AEP, Bratislava, 2000
Eliáš, M.: Matica slovenská 1863-1998, vydavateľstvo MS, 1999, Martin
http://www.mevgym.estranky.sk/stranka/historia
Štilla, M.1983: Martin Čulen – pedagóg a národný buditeľ. Bratislava, SPN. 1983