Vypracovala: Mgr. Barbora Kopuncová


 

V druhej polovici šesťdesiatych rokov 19. storočia stíhali Rakúsku monarchiu početné zahranično-politické neúspechy. Po strate území v severnom Taliansku nasledoval vojenský konflikt s Pruskom, ktoré sa snažilo vytlačiť Rakúsko z Nemeckého spolku a zjednotiť nemecké krajiny pod svojím patronátom. Prusko-rakúska vojna trvala krátko a skončila sa zdrvujúcou porážkou Rakúska v bitke pri Hradci Králové 3. júla 1866. Vojna sa skončila uzavretím pražského mieru z 23. augusta 1866. Rakúsko v nej muselo uznať definitívny zánik Nemeckého spolku a svoje vylúčenie z budúceho zjednoteného Nemecka. Pre Prusko vojna znamenala rozsiahle územné zisky. Prusko na ním ovládanom území vytvorilo Severonemecký spolok (tvorilo ho 22 štátov na sever od rieky Mohan), ktorého prvým spolkovým kancelárom sa stal Otto von Bismarck. Krízová situácia prinútila viedenskú vládu k ústupkom voči maďarským požiadavkám. Po odstúpení predsedu ríšskej vlády R. Belcrediho vymenoval cisár 7. februára 1867 na jeho miesto F. Beusta, ktorého cieľom bol rýchly dohovor s Pešťou. Už 20. februára panovník vymenoval novú nezávislú uhorskú vládu na čele s grófom Júliusom Andrássym a 28. júla 1867 podpísal zákon č. 12 uhorského snemu o rakúsko-uhorskom (maďarskom) štátoprávnom vyrovnaní.


 
Gróf Július Andrássy


 

Proces vyrovnania sa zavŕšil prijatím rakúskej ústavy 21. decembra toho istého roku. Z Rakúskej monarchie sa tak stal dualistický štát – Rakúsko-Uhorsko. Monarchia sa pretvorila na federáciu dvoch rovnoprávnych štátov: Predlitavska a Zalitavska. Každý z nich mal svoju vlastnú zákonodarnú, výkonnú a správnu moc, svoju vládu, parlament a široké autonómne právomoci. Spoločná bola osoba panovníka, ministerstvo armády, zahraničných vecí, financií a niekoľko cisársko-kráľovských inštitúcií (napr. pošta). Spoločné záležitosti sa riešili pomocou tzv. delegácií, bolo to po 60 zástupcov uhorského a ríšskeho snemu. Spoločné výdavky sa kryli v pomere 70:30 (30 percent krylo Uhorsko). Hospodárske vyrovnanie sa malo každých desať rokov obnovovať, čo v monarchii vyvolávalo nezdravé politické napätie. Rozdiely medzi politickým systémom rakúskych častí monarchie a Uhorska sa prejavovali už pred vyrovnaním; teraz sa však začali prehlbovať: kým v Rakúsku sa politický systém postupne liberalizoval a demokratizoval, v Uhorsku zostala politická moc v rukách vysokej šľachty, ktorá sa nehodlala vzdať svojich hospodárskych a politických privilégií. Volebné právo malo kvôli vysokému majetkovému cenzu len približne 5 až 6 percent obyvateľstva, aj tí však volili len polovicu snemu a župných či mestských zastupiteľstiev, druhá polovica zostávala v rukách nevolených virilistov, občanov, ktorí platili najvyššie dane. Do mimoriadne nevýhodnej situácie sa v Uhorsku dostali príslušníci nemaďarských národností. Vláda od začiatku uplatňovala ideu jednotného maďarského politického národa v Uhorsku a neuznávala iné uhorské národy. Táto idea bola pretavená do národnostného zákona, ktorý prijal uhorský snem 6.12.1868.


Zákon vyhlasoval maďarčinu za štátny a úradný jazyk, a to vo všetkých zložkách štátnej a verejnej správy, a za rokovaciu reč snemu. Používanie jazykov nemaďarských národností popri úradnom maďarskom jazyku pripúšťal zákon pri rokovaniach župných úradov, pri písaní zápisníc a vo vnútornom úradovaní žúp v prípade, ak to schváli župný výbor, alebo to žiadala aspoň 1/5 jeho členov. Ďalej sa pripúšťalo používať materinskú reč v úradovaní obcí, v cirkvách, pri súdoch a pri súkromných podaniach úradom. Obciam, cirkvám atď. dával možnosť zakladať stredné a vyššie školy a určovať ich vyučovací jazyk. V štátnych školách toto právo vymedzoval ministerstvu školstva. Nakoniec zákon zakotvuje, že vzdelávacie spolky a inštitúcie sú rovnoprávne s ostatnými ústavmi a inštitúciami v štáte a že príslušníci všetkých národností majú rovnaké práva zastávať akúkoľvek úradnícku a inú funkciu, pričom má rozhodovať jedine osobná kvalifikácia. Vláda dôvodila zavádzanie maďarčiny taktiež tým, že kultúrne zaostalé národy Uhorska tak môžu čerpať z vyššej maďarskej kultúry. Nemaďarské národy Uhorska boli teda „znížené“ len na úroveň etník. Väčšina politických a kultúrnych predstaviteľov nemaďarských národných hnutí v Uhorsku oprávnene zákon odmietla, a to najmä veľkomaďarskú doktrínu, na ktorej bol postavený. Popri národnostnom zákone existoval už len jediný zákon garantujúci jazykové práva nemaďarských národností z dielne baróna Eötvösa (vtedajšieho ministra školstva). Bol to zákon o obecnom, teda základnom školstve z r. 1868. Tento zákon zabezpečoval v ľudovom školstve slobodné používanie materinskej reči. Po Eötvösovej smrti sa v ďalších zákonoch v základnom školstve presadzovalo aj v školách s nemaďarskými žiakmi povinné vyučovanie maďarčiny, ktoré vyvrcholilo v r. 1907 smutne známymi apponyiovskými školskými zákonmi.


 

S prijatím národnostného zákona nastúpila v Uhorsku éra tvrdej a bezohľadnej maďarizácie, takže nemaďarské národy sa ani nesnažili o zrušenie nespravodlivého zákona, ale žiadali aspoň jeho dodržiavanie.
 

Slovenské národné hnutie sa po rakúsko-uhorskom vyrovnaní dostalo do zložitej situácie. Už na memorandovom zhromaždení sa začala jeho vnútorná diferenciácia, keď pod vedením Jána Palárika vznikla opozícia voči väčšinovému prúdu.


 
Ján Palárik

 
Skupina okolo Palárika oprávnene kritizovala naivné spoliehanie sa na Viedeň, ako aj hľadanie zahraničnopolitickej opory v cárskom Rusku. Podľa Palárika bolo potrebné hľadať dorozumenie s Maďarmi a orientovať slovenské národné požiadavky na peštiansku vládu. Preto sa mu myšlienka Okolia zdala príliš radikálna a v záujme hľadania kompromisu s maďarskými vládnucimi vrstvami sa jej vzdal. Pre svoje myšlienky našiel Palárik podporu u mnohých duchovných, šľachticov, podnikateľov, ale i študentov a robotníkov. Jeho významným spolupracovníkmi boli profesor viedenského Pázmánea Ján Mallý-Dusarov, podnikateľ Ján Nepomuk Bobula, ďalej napríklad J. Zarzetsky, či J. Viktorín. V r. 1868 sa Palárikovi stúpenci začali nazývať Nová škola a začali vydávať politický časopis Slovenské noviny. V októbri 1872 sa Nová škola premenovala na Slovenskú stranu vyrovnania. Strana rezignovala na požiadavku slovenskej autonómie a svojim protivníkom v slovenskom tábore vyčítala orientáciu na Viedeň a Rusko. Rešpektovala dualistický systém, ako aj privilegované postavenie maďarčiny, požadovala však zastavenie maďarizácie, novelizáciu národnostného zákona, možnosť používať slovenský jazyk v úradoch, vytváranie podmienok pre rozvoj slovenskej kultúry a zriaďovanie ďalších slovenských stredných škôl.

 
Ján Mallý-Dusarov


Už po prijatí národnostného zákona sa snahy o spoluprácu s Pešťou ukázali ako nereálne a po tvrdom zásahu maďarských vládnucich kruhov proti Matici slovenskej a trom slovenským gymnáziám predstavitelia Novej školy definitívne pochopili nemožnosť dohovoru s vládou a r. 1875 strana ukončila svoju činnosť. Časť jej členov prešla k maďarským politickým stranám, časť sa začala angažovať v Slovenskej národnej strane.

 
Ján Francisci


Tú vytvorili predstavitelia tzv. Starej školy na čele s Jozefom M. Hurbanom, Jánom Franciscim, Štefanom M. Daxnerom a Viliamom Paulínym Tóthom. Títo na rozdiel od Palárika nedôverovali maďarským politikom, ani tzv. slovenskej šľachte, ale spoliehali sa na spoluprácu s cisárskou Viedňou a oporu hľadali i v cárskom Rusku. Programom Starej školy bolo memorandum národa slovenského s požiadavkou vytvorenia Okolia (čiže autonómie Slovenska v rámci Uhorska). Centrum Starej školy bolo v Martine, jej tlačovým orgánom boli Pešťbudínske vedomosti, od r. 1870 Národné noviny.


 
Svetozár Hurban Vajanský

 

6.júna 1861 sa na základoch Starej školy v Martine sformovala Slovenská národná strana na čele s predsedom Viliamom Paulínym-Tóthom (v r. 1877 ho na tomto poste nahradil Pavol Mudroň). Hlavnými osobnosťami strany boli okrem spomenutých napr. Svetozár Hurban Vajanský, Martin Čulen, Matúš Dula. Strana prevzala ako svoju hlavnú politickú agendu Memorandum národa slovenského s požiadavkou hornouhorského slovenského Okolia. Nedokázala však vyvinúť také aktivity, ktorými by získala širšie zázemie vo verejnosti, čo viedlo k jej izolácii. Svoj nesúhlas s maďarizáciou, no i s režimom vlády vysokej šľachty, obmedzeným volebným právom, volebnými podvodmi a sociálnou nespravodlivosťou vyjadrovala hlavne v publicistike, neskôr i vyhlasovaním volebnej pasivity (prvýkrát v r. 1878, neskôr v rokoch 1884-1901). Kvôli nemožnosti presadiť slovenské požiadavky doma, v Uhorsku, spájali predstavitelia strany svoje nádeje na riešenie slovenskej otázky (podobne ako Ľ. Štúr) so slovanskou vzájomnosťou a s pomocou Ruska, čo vyústilo až do politického mesianizmu (nereálnych očakávaní).


Po vydaní národnostného zákona začali vládne kruhy podnikať otvorené akcie proti slovenskému národnému hnutiu. Veľkou oporou sa im stal podžupan Zvolenskej stolice Béla Grünwald, ktorý žiadal, aby vládna moc izolovala nemaďarské národnosti Uhorska od ich súkmeňovcov žijúcich mimo vlasti a pripútala ich k sebe prostredníctvom pomaďarčenia. Zvlášť mu išlo o pomaďarčenie Slovákov. Grünwaldova idea pomaďačovania Slovákov sa začala realizovať v prvej polovici 70. rokov. Po pomaďarčení slovenského štátneho gymnázia v Banskej Bystrici boli postupne zlikvidované 3 slovenské patronátne cirkevné gymnáziá (gymnázium v Revúcej a v Kláštore pod Znievom r. 1874, gymnázium v Martine r. 1875). Vzápätí (tiež r.1875) peštianska vláda zakázala jedinú celonárodnú kultúrnu ustanovizeň Slovákov - Maticu Slovenskú, pričom majetok a zbierky, ktoré Matica získala z peňažných príspevkov ľudu, z darov a práce matičných činovníkov, štátna moc zhabala. Násilné zásahy proti slovenským kultúrnym a školským ustanovizniam mali predovšetkým znemožniť výchovu národnej inteligencie a otvoriť vládnucemu režimu k postupnej asimilácii Slovákov. Po zatvorení slovenských gymnázií nasledovalo systematické pomaďarčovanie slovenského školstva a verejného života, do ktorého sa popri orgánoch štátnej moci zapájali takmer všetky školské, kultúrne, ale i cirkevné a iné ustanovizne a spolky pôsobiace na území Slovenska i mimo neho. Hlavný maďarizačný tlak sa sústredil na školstvo. Vládnuci režim nedovolil Slovákom zriadiť ani jedinú strednú školu so slovenským vyučovacím jazykom, o odbornom a vyššom školstve nehovoriac. V r. 1918, bolo na území Slovenska 33 gymnázií, 6 reálok, 6 lýceí a 6 učiteľských ústavov. Na všetkých sa vyučovalo len po maďarsky. Podobná bola situácia aj na 3 právnických akadémiách i na Banskej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. V roku 1879 sa maďarčina stala povinným predmetom na slovenských ľudových školách a od osemdesiatych rokov dochádzalo k zakladaniu maďarizačných spolkov. V roku 1883 bol v Nitre založený Hornouhorský vzdelávací spolok (FEMKE). Hlavnou orientáciou činnosti spolku bolo pôsobenie na slovenskú mládež s asimilačnými a odnárodňovacími cieľmi. Zriaďoval detské opatrovne, v ktorých sa výchova slovenských detí predškolského veku uskutočňovala v maďarčine, čím sa sledovalo predovšetkým vytvorenie základov pre maďarizačný vplyv na ďalších stupňoch v školskom systéme. K akciám FMKE patrilo aj umiestňovanie slovenských detí z Oravskej, Liptovskej, Trenčianskej a Nitrianskej župy do služby v maďarských župách, čo sa stretlo s ostrým odsúdením v slovenskej verejnosti. Ciele týchto akcií zodpovedali hlavnému poslaniu spolku, aj keď ich organizátori zastierali zámienkami, že ide o humanitný prejav starostlivosti o deti - siroty. Spolok taktiež zakladal maďarské knižnice v najmenej pomaďarčených stoliciach a mestách. V roku 1885 bol v Budapešti založený Uhorsko - krajinský slovenský vzdelávací spolok, ktorý bol zameraný najmä na vydávanie kníh a časopisov s maďarizačným poslaním. V jednotlivých regiónoch Slovenska boli zakladané maďarizačné spolky pre pomaďarčovanie, napr.: na Zemplíne to bola Kossuthova spoločnosť, v Šariši Széchényiho spoločnosť atď.

Národná hegemónia Maďarov sa veľmi markantne prejavila aj na hospodárskom úseku. Napr. v oblasti bankovníctva činil akciový kapitál slovenských peňažných ústavov oproti kapitálu ostatných peňažných ústavov pred svetovou vojnou len 13,4% a podiel na akciovom kapitáli priemyselných a obchodných spoločností ani nie 2%. Uhorská vláda marila slovenské snahy o podnikanie tzv. diskriminačnou politikou, t. j. stačilo označenie, že ide o panslavistické podnikanie a hospodárske aktivity jednotlivcov neboli povolené.

Snaha o asimiláciu nemaďarských národov Uhorska vyvrcholila na prelome 19. a 20. storočia.


Otázky:

  1. Ktoré záležitosti spravovala rakúska a uhorská časť monarchie spoločne?
  2. Aké boli zahraničnopolitické príčiny rakúsko-uhorského vyrovnania?
  3. Čo kritizoval Ján Palárik na príslušníkoch slovenského národného hnutia?
  4. Vymenuj hlavných predstaviteľov Starej školy.
  5. Vymenuj hlavných predstaviteľov Novej školy.
  6. Popíš národnostný zákon z r. 1868.


Zoznam použitej literatúry:

Kovačič, J,:Maďarizácia, www.valka.cz
Kol. aut., lexikón slovenských dejín, SPN, Bratislava, 1997
Kol. aut., Dejiny Slovenska, AEP, Bratislava, 2000