Náboženské vojny v Európe

Vypracovala: Mgr. Barbora Kopuncová

 

 

Medzi cisárom Karolom V. a nemeckými protestantskými kniežatami na území Svätej ríše rímskej sa v rokoch 1546 - 1547 odohrala vojna, označovaná ako šmalkaldská. Už v decembri 1630 vytvorilo v nemeckom meste Šmalkaldy (Schmalkalden) v Durínsku deväť protestantských kniežat a jedenásť ríšskych miest tzv. šmalkaldský spolok, ktorý mal fungovať ako spolok obranného charakteru proti útokom na protestantskú vieru a politickú samostatnosť zo strany cisára Karola V. a katolíckych stavov. Za jeho náčelníkov boli zvolení saský kurfirst Ján Fridrich a Filip Hessenský. Členovia spolku okamžite zaujali voči cisárovi nekompromisný postoj: odopreli mu pomoc proti Turkom, nadviazali styky s jeho tradičnými nepriateľmi Francúzskom a Anglickom a neuznali jeho brata Ferdinanda I. za rímskeho kráľa. Tým cisára prakticky donútili, aby s nimi 23. 7. 1532 uzavrel norimberský náboženský mier, ktorým povolil slobodné vyznávanie luteránskeho vyznania až do rozhodnutia cirkevného koncilu, o ktorého zvolanie sa usiloval. Členovia spolku však v roku 1537 v Šmalkaldách usporiadali stretnutie, na ktorom podpísali šmalklandské články, týkajúce sa otázky vierovyznania a zároveň odmietli oslovenie akéhokoľvek koncilu mimo Svätej ríše.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Rozpory nastali i v samotnej katolíckej cirkvi, kde časť duchovenstva hľadala kompromis s reformáciou a menšina prostých príslušníkov kléru dokonca prešla ku kalvinizmu. Na druhej strane silnela bojovná propápežská skupina, ktorej tvrdým jadrom sa stal novozaložený (v roku 1534) rád Tovarišstvo Ježišovo – jezuiti.

 

Náhlou smrťou Henricha II. stratila panovnícka moc svoju prirodzenú autoritu. Jeho nástupcom sa stal len pätnásťročný, neduživý a chorľavý František II., ktorého radcom, akonáhle sa oženil s jeho neterou Máriou Stuartovou, sa stal vojnový hrdina František de Guise.

 

 

 

 

 

Preto dotlačila svojho syna k tomu, aby za kráľovského kancelára vymenoval Michela de l´Hôpital, ktorý zostal ústrednou postavou kráľovskej politiky až do roku 1568.

 

5. 12. 1560 zomrel František II., ktorého nástupcom sa stal jeho vtedy len 10-ročný brat Karol IX. Katarína to využila a dala sa schváliť do funkcie regentky, pričom za svojho najbližšieho spolupracovníka určila Michela de l´ Hôpital, ktorý požadoval, aby vo vzťahu medzi náboženstvami nastúpila namiesto násilia zmierlivosť. Rozpory medzi konfesiami mali byť riešené na náboženskej dišputácii, ktorá bola v roku 1561 zvolaná do mesta Poissy, no skončila bez konkrétnych výsledkov. V januári 1562 L´Hôpital presadil edikt, ktorý povoľoval hugenotom praktizovať bohoslužby mimo pôdy miest a súkromné schôdzky aj v mestách, no skôr než edikt stihol vstúpiť do života, došlo 1. 3. 1562 k incidentu vo Vassy. František z Guise, prechádzajúc mestom Vassy zastihol hugenotov konajúcich bohoslužby v miestnej stodole a dal rozkaz na ich pobitie. Bolo zabitých 23 mužov, ďalších 130 bolo zranených a táto udalosť spôsobila rozhorčenie aj na kráľovskom dvore. Guise však posilnil svoje oddiely a napriek regentkinmu nesúhlasu vtiahol do Paríža, kde ho vítali ako záchrancu viery. To znamenalo úplný neúspech politiky zmierenia. Katarína bola donútená presídliť sa aj s kráľom a celým dvorom z Fointainbleau do Paríža, kde bola pod kontrolou Guisov a hugenoti zahájili vojenské operácie.

 

 

 

V bitke pri Dreux boli 19. 12. 1562 na hlavu porazení, načo sa Guisovia obrátili proti hugenotským mestám, tam však ich sily nestačili. Naviac bol pri obliehaní Orléansu 18. 2. 1563 hugenotom Jeanom de Poltrot de Méré zavraždený František de Guise. O mesiac na to Katarína Medicejská využila situáciu a vydala na zámku v Amboise edikt, ktorým sa povoľovala náboženská sloboda pre hugenotskú šľachtu (amboiský edikt). Zároveň dala vyhlásiť Karola IX. Za plnoletého a prijala do kráľovskej rady zástupcov oboch znepriatelených strán, čo znamenalo koniec prvej náboženskej vojny. Druhá občianska vojna sa rozhorela v rokoch 1567 – 1568 po tom, čo hugenotov znepokojila krutovláda vojvodu z Alby v Nizozemsku a pod vedením princa de Condé sa pokúsili o prevrat. Tentokrát sa Katarína Medicejská postavila jednoznačne proti hugenotom a to aj za pomoci španielskych oddielov a po skončení vojny uskutočnila palácový prevrat: l´Hôpital bol prepustený, kalvinizmus zakázaný, účasť na kalvínskych bohoslužbách mala byť trestaná smrťou, hugenoti boli vylúčení zo štátnych funkcií, vzrástol vplyv jezuitov. Hugenoti reagovali rozpútaním tretej vojny, ktorá sa skončila uzavretím mierovej zmluvy v Saint Germain en Laye v auguste 1570. Hugenoti ním získali plnú amnestiu, bolo im priznané obmedzené právo bohoslužieb a uznaná držba štyroch opevnených miest (La Rochelle, Cognac, Mountbaun, La Charité). Hugenoti získali aj právo zastávať štátne úrady a Gasparad de Coligny sa stal členom štátnej rady, ktorý čoskoro získal kráľovu dôveru a podarilo sa mu presvedčiť ho o tom, že hlavným nebezpečenstvom pre Francúzsko nie sú hugenoti, ale Španielsko. Rastúci Colignyho vplyv sledovali radikálni katolíci s krajným rozhorčením a strana rodiny de Guise, na čele so synom nebohého Františka Henrichom, hrozila povstaním. Katarína Medicejská sa snažila obe strany zmieriť prostredníctvom sobáša svojej dcéry Margaréty (Margot) s navarrským kráľom (a hugenotom) Henrichom, neskorším francúzskym kráľom Henrichom IV. Zároveň s prípravami sobáša však Coligny chystal aj ťaženie do Nizozemska proti Španielom, čo katolícka strana nehodlala pripustiť. Katarína rovnako ako Henrich de Guise videli jedinú možnosť, ako kráľa vymaniť spod Colignyho vplyvu, v jeho zavraždení. 22. 8. 1872 vystrelil jeden z Guisových ľudí na Colignyho, zasiahol ho však len do ramena. Hugenoti boli pobúrení a za krajne vyhrotenej situácie bola Katarína ochotná pristúpiť na plán Henricha de Guise, ktorému bol naklonený aj jej syn Henrich, vojvoda z Anjou využiť situáciu, kedy je v Paríži pri príležitosti sobáša zhromaždená hugenotská šľachta a vyhladiť hugenotské spiknutie, ktorého cieľom je vyvraždiť kráľovskú rodinu a katolíckych predákov. Vydesený a ľahko ovládateľný kráľ k tomu napokon dal súhlas. V noci na 24. 8. 1572 (sviatok svätého Bartolomeja) boli domy hugenotov, ktorí mali byť zavraždení aj s rodinami a služobníctvom, označené na dverách bielymi krížmi, horlivými kňazmi sfanatizovaná parížska luza si ako poznávací znak na ramená našila biele pruhy. Po dohode s parížskou mestskou radou mal Guise pripravený zoznam troch tisíc hugenotov, z ktorých len niekoľkým sa podarilo spasiť útekom, medzi prvé obete patril sám admirál Coligny. Dvaja najvýznamnejší hugenoti – Henrich Navarrský a Ľudovít de Condé, boli síce ušetrení, ale pod podmienkou, že konvertujú na katolicizmus.

 

 

 

 

 

 

 

Otázku postavenia hugenotskej menšiny kráľ vyriešil vydaním nantského ediktu r. 1598, ktorý dával hugenotom právo vykonávať bohoslužby (s výnimkou Paríža), zastávať úrady a mať rovnoprávne postavenie s katolíkmi v súdnictve aj hospodárskom živote. Na druhej strane boli povinní rešpektovať náboženstvo panovníka svätením sviatkov svätých a odovzdávaním desiatku, za to však mohli svoje ozbrojené sily i duchovných vydržiavať zo štátnych peňazí. Ozbrojené sily mohli udržiavať len v tzv. miestach bezpečia, ktorých im kráľ vyhradil vyše sto.

 

 

 

 

 

 

 

V nerozhodnej bitke pri Lützene v 16. 11. 1632 však švédsky kráľ padol a jeho vojská, zbavené pevného vedenia stratili bojovú morálku. 5.- 6. 9. 1634 habsburské vojská porazili Švédov a nemeckých protestantov v bitke pri Nördlingene. Dôsledkom tejto bitky bol koniec švédskej prevahy v južnom Nemecku a strata spojencov Saska a Braniborska. V tomto roku stratil cisársku priazeň aj Albrecht z Valdštejna a bol v Chebe zavraždený vlastnými dôstojníkmi.