Vypracovala: Mgr. Barbora Kopuncová
Príčiny ruskej revolúcie tkveli predovšetkým v nesúlade medzi rýchlo postupujúcou industrializáciou krajiny a autokratickým politickým systémom samoderžavia. Od revolúcie z roku 1905 síce došlo k mnohým pokusom o reformu a modernizáciu krajiny (významné boli predovšetkým snahy konzervatívneho premiéra Petra Stolypina, ktorý bol autorom agrárnej reformy s cieľom vytvoriť z chudobných občinových roľníkov početnú vrstvu nezávislých a prosperujúcich majiteľov pôdy a zasadzoval sa aj za rozšírenie právomocí miestnej samosprávy, reformovanie školstva, či zavádzanie sociálneho poistenia), cár Mikuláš však nehodlal podriaďovať svoj výkon moci Štátnej dume, a preto, kedykoľvek sa duma pokúšala rozšíriť svoje právomoci nad rámec Októbrového manifestu, rozpustil ju.
Peter Stolypin
Už pred revolúciou r. 1905 bolo v Rusku mnoho politických smerov, z ktorých niektoré museli pôsobiť v ilegalite. V r. 1898 vznikla Sociálno-demokratická robotnícka strana Ruska (SDRSR), ktorá bola nútená svoju činnosť preniesť do Ženevy, kde sa jej predstavitelia združovali okolo časopisu Iskra. Jej najvýznamnejšími členmi boli G.V. Plechanov, I. Martov a predovšetkým Vladimír Iľjič Lenin.
Strana sa v r. 1903 rozdelila na dve frakcie: umiernených menševikov, ktorí ako prísni marxisti verili, že revolúcia sa môže v Rusku uskutočniť až po industrializácii zeme a radikálnych boľševikov, na čele s V. I. Leninom, ktorých cieľom bolo vytvorenie centralizovanej strany profesionálnych revolucionárov s prísnou disciplínou, ktorá by bola akýmsi predvojom revolučného diania.
Od r. 1912 už boľševici pôsobili samostatne. Keďže v Rusku neexistovali (v porovnaní s počtom obyvateľstva) početné vrstvy proletariátu, ani jednému z politických smerov, pôsobiacich v Rusku, sa do roku 1917 nepodarilo získať masovú podporu. Pritom po vydaní októbrového manifestu sa v Rusku vytvorilo pestré spektrum politických strán Záujmy veľkostatkárov a podnikateľov hájil Všeruský národný zväz predstaviteľmi umiernených reforiem boli podľa manifestu pomenovaní okťabristi, tzv. progresisti zaspodporovali reformy v priemysle. V nastávajúcom období zohrali významnú úlohu socialisti-revolucionári eseri, ktorí sa opierali najmä o roľníctvo a konštitučno - demokratická strana kadeti, predstavitelia liberalizmu.
Krehká rovnováha, ktorá vznikla v prvom desaťročí 20. storočia bola rýchlo zničená vstupom Ruska do prvej svetovej vojny a neschopnosťou vlády, ktorá sa rýchlo prejavila v podobe vojenských porážok, ohromných materiálových a ľudských strát, problémami so zásobovaním a podobne.
Rok 1917 bol v histórii Ruska prelomovým. Napriek tomu, ako sa cárska vláda a cárizmus ako taký dokázal ešte po revolúcii v roku 1905 vzchopiť, prvá svetová vojna znamenala konečný pád starého režimu.
Cár Mikuláš II.
Revolúcia sa v roku 1917 odohrala v dvoch fázach, označovaných podľa vtedy v Rusku platného juliánskeho kalendára ako februárová a októbrová.
Vojenská katastrofa a hospodárska bieda, ktoré boli následkom vojny, vytvárali v Rusku živnú pôdu pre štrajky a manifestácie, ktorých počet sa zvlášť v Petrohrade stále zvyšoval. 3. marca 1917 začali v Petrohrade v dôsledku nedostatku potravín štrajkovať desiatky tisíc robotníkov, ktorých o päť dní neskôr nasledovali petrohradské ženy, stojace v nekonečných radoch na chlieb, ktorým sa podarilo vyvolať mohutnú protivojnovú demonštráciu. Keďže na niektorých miestach došlo aj k otvoreným stretom s políciou, cár Mikuláš II. vydal veliteľovi petrohradského vojenského okruhu príkaz na okamžité ukončenie demonštrácií. Nasadenie vojska sa však nestretlo s úspechom, keďže vojaci nielen, že odmietli strieľať do neozbrojených civilistov, ale niektorí z nich sa aj vzbúrili, zastrelili vlastných veliteľov a pridali sa k protestujúcim. V priebehu ďalších dvoch dní nastal generálny štrajk a nepokoje sa ďalej stupňovali. 11. 3. 1917 zastrelili cárske jednotky a polícia vyše 150 ľudí a o deň neskôr už vypukol otvorený boj medzi protestujúcimi a cárskymi jednotkami. Revolucionári, ku ktorým sa pridal aj gardový Pavlovský pluk, obsadili všetky strategické body v meste, vrátane Petropavlovskej pevnosti a budovy vlády a rovnako, ako v roku 1905, vytvorili samosprávne orgány, zvané soviety. Na čele petrohradského sovietu, ktorý prebral zodpovednosť za zásobovanie a dodržiavanie poriadku v meste, stál reprezentant menševikov Nikolaj Čchiedze, jeho zástupcom bol eser Alexander Fiodorovič Kerenskij. Soviety boli vytvorené aj v Moskve a iných mestách.
Alexander Fiodorovič Kerenskij
13. marca 1917 vytvorila Štátna Duma dočasný kabinet pod vedením Michaila Rodzjanka, o deň neskôr opustil cár svoj štáb a vydal sa na cestu do Petrohradu, no keďže po ceste narazil na odpor revolučných vojsk, odišiel na štáb severného frontu v Pskove. Tam po porade s veliteľom frontu pochopil, že na potlačenie revolúcie nemá dosť síl a vzdal sa trónu v prospech svojho brata Michaila Alexandroviča, ktorý ho však odmietol prijať. Tým sa 15. 3. 1917 definitívne skončila tristoročná vláda Romanovcov v Rusku.
Ešte v ten deň sa Štátna duma spolu s petrohradským sovietom dohodla na vytvorení dočasnej vlády, ktorej predsedom a zároveň ministrom vnútra sa stal knieža Georgij Jevgenevič Ľvov. Dočasná vláda si ako cieľ stanovila zavedenie demokratických slobôd a prípravu volieb do Ústavodárneho zhromaždenia na základe všeobecného a rovného volebného práva. Ako paralelná moc, ktorá v praxi znamenala dvojvládie, však fungoval petrohradský soviet so socialistickou väčšinou, ktorý vládu podporoval, ale keďže prenechal takmer všetku moc buržoázii, cítil sa oprávnený činnosť vlády kontrolovať.
V apríli 1917 vláda prisľúbila ukončenie vojny, zavedenie štátom kontrolovanej ekonomiky a agrárnu reformu. Kým v prvom období mala podporu Petrohradského sovietu, v ktorom väčšinu zastávali eseri a menševici, situácia sa zmenila, keď do Ruska v apríli prišiel vodca boľševikov Vladimír Iľjič Lenin, vlastným menom Uljanov.
Lenin pochádzal z rodiny pokrokovo zmýšľajúceho gymnaziálneho riaditeľa. Keď v r. 1887 popravili jeho staršieho brata za účasť na atentáte na cára Alexandra III., názorovo sa zradikalizoval, a pre svoje presvedčenie musel opustiť štúdiá práva. Tie dokončil ako samouk a istý čas vykonával právnickú prax. V r. 1893 sa v Petrohrade zapojil do revolučného hnutia a venoval sa štúdiu marxizmu. V r. 1895 bol uväznený a neskôr poslaný na tri roky do vyhnanstva na Sibír, kde sa r. 1898 oženil s revolucionárkou Nadeždou Krupskou. Po návrate z vyhnanstva žil v emigrácii v rôznych európskych mestách (Zürichu, Ženeve, Londýne, Prahe, Mníchove Viedni). Spolu s I. Martovom vydával časopis Iskra. R. 1902 vydal svoju základnú prácu „Čo robiť?“, ktorou sa snažil aplikovať marxistický výklad dejín na situáciu v Rusku. Lenin si uvedomoval zaostalosť svojej vlasti, ktorá sa svojím systémom samoderžavia nachádzala hlboko vo feudalizme a mala početne veľmi malú vrstvu proletariátu, a snažil sa marxistické teórie tejto situácii prispôsobiť. Preto prišiel s myšlienkou predvoja (avantgardy), skupiny intelektuálov-revolucionárov, ktorá mala uskutočniť socialistickú revolúciu. O rok neskôr Lenin práve s touto teóriou spôsobil rozkol v SDRSR, ktorá sa rozdelila na menševikov, zastávajúcich názory klasického marxizmu a boľševikov, ktorí verili Leninovým teóriám predvoja. Po vypuknutí prvej svetovej vojny sa sociálno-demokratické hnutie v Európe, tzv. II. Internacionála, rozpadlo pre nejednotné postoje k vojne, ktorú niektoré sociálnodemokratické strany (napr. v Nemecku) podporili. Počas vojny žil vo Švajčiarsku, no po vypuknutí revolúcie v Rusku a páde cárizmu využil ponuku nemeckých agentov, ktorí ho cez nemecké územie transportovali spolu s ďalšími revolucionármi v zaplombovanom vagóne nemeckej armády do Ruska. Nemecké velenie správne predpokladalo, že Lenin po príjazde do Ruska bude podkopávať pozície Dočasnej vlády, no žiaľ, nikto netušil, kam tento nerozvážny čin môže dospieť a ako ovplyvní ďalší dejinný vývoj. V apríli 1917 teda Lenin prišiel do Ruska a ihneď začal plánovať boľševický prevrat, v čom mu nepriamo pomohli ako zlá situácia v zásobovaní, tak aj neúspechy ruského vojenského velenia. Boľševikom sa agitáciou podarilo získať ako časť petrohradskej posádky, tak i námorníkov z Kronštadtu.
Siedmeho novembra roku 1917 krátko po ôsmej večer zaznel výstrel z krížnika Aurora. Granát padol do chodby Zimného paláca, kde práve zasadala vláda, a na ktorý boľševici zaútočili.
Palác strážila ženská rota a neskúsení mladíci z vojenských škôl, ktorí sa hneď rozpŕchli. Do paláca však ako prvé nevtrhli kohorty boľševikov, ale dav zberby, ktorý si počínal násilnícky. Krátko po druhej nadránom sa vláda vzdala.
Útok na zimný palác
Všeruský zjazd sovietov, ktorý po protestnom odchode menševikov a eserov boľševický prevrat schválil. Na druhý deň bola zatknutá Dočasná vláda a verejnosti sa výzvou “K občanom Ruska“ oznámilo, že moci sa menom robotníckej triedy ujíma boľševická strana. Bola ustanovená nová vláda (Rada ľudových komisárov na čele s Leninom), ktorá prijala Dekrét o mieri (ktorý znamenal jednostranné zastavenie vojenských operácií a návrh na jednanie o mieri bez anexií a kontribúcií) a Dekrét o pôde (konfiškácie pôdy zo zákona a jej rozdelenie medzi roľníkov).
Začiatkom novembra bola nastolená bolševická moc v ďalších dôležitých mestách. Moskvu ovládli boľševici 25. novembra 1917. Novej vláde spočiatku málokto dával nádeje na udržanie moci, pretože musela čeliť veľkým hospodárskym, spoločenským a politickým problémom. Navyše ľudia vkladali nádeje do Ústavodarného zhromaždenia, ktoré malo vzísť z volieb, konaných 25.11.1917. Vo voľbách získali boľševici zo 705 mandátov iba jednu štvrtinu, zatiaľ čo eserom sa podarilo získať nadpolovičnú väčšinu, čo jasne ukázalo skutočnú podporu boľševikov medzi ľudom. Preto bolo 18. 1.1918 toto zhromaždenie, ktoré odmietlo uznať Radu ľudových komisárov rozohnané. Reakciou na koniec Ústavodarného zhromaždenia, ako aj na ďalšie nedemokratické postupy vlády a zavádzanie teroru voči obyčajným obyvateľom, bolo ozbrojené povstanie. Zárodky odporu sa začali formovať už koncom r. 1917 v kozáckej oblasti na Done, kde sa pod vedením generálov Kornilova, Alexejeva a atamana Kaledina sformovala dobrovoľnícka armáda. V Rusku vypukla občianska vojna, ktorá trvala do r. 1921.
Brestlitovský mier
Po októbrovej revolúcii prišlo Rusko prostredníctvom Leva Davidoviča Trockého s návrhom na uzavretie prímeria.
Lev Davidovič Trockij
Dohodoví spojenci ho odmietli, ale centrálne mocnosti s ním, pochopiteľne, súhlasili. Sovietske Rusko mier z ekonomických aj politických dôvodov mier potrebovalo a vyjednávalo o ňom takmer tri mesiace s delegáciou vedenou generálom Hoffmannom. Ten napokon zaslal Rusku ultimátum, ktoré spôsobilo zmätok a znepokojenie v sovietskom vedení, rozdelenom na zástupcov prijatia podmienok (Lenin), revolučnej vojny (Bucharin) a stiahnutia sa z konfliktu bez uzavretia zmluvy (Trockij). Lenin napokon s veľkými ťažkosťami presadil prijatie nemeckých mierových podmienok, požadujúcich odtrhnutie Ukrajiny, Poľska, pobaltských krajín a Fínska.
Separátny Brestlitovský mier spôsobil dohodovým mocnostiam značnú ujmu a ešte viac posilnil západný antikomunizmus: k ideologickej rozdielnosti sa podľa dohodových mocností pripojila aj zrada. To nijako neuľahčilo uznanie sovietskeho Ruska, ktoré zostávalo v politickej izolácii.
Zoznam použitej literatúry:
Hečková, J., Marci, Ľ., Slneková, V., Nagy, Z.: Dejepis, pomôcka pre maturantov, Enigma Nitra, 1997
Johnson, Paul: Dějiny 20. století, Rozmluvy Praha, 2008
A. M. Flippi Coddacioni a spol., Dějiny 20. století, Mladá fronta Praha, 1994
Otázky:
-
Kto bol najvýznamnejším predstaviteľom boľševikov?
-
Vymenuj aspoň tri z ruských politických strán.
-
Ako sa volal posledný ruský cár?
-
Kto viedol z ruskej strany rokovania o brestlitovskom mieri?
-
V ktorom petrohradskom paláci sídlila Dočasná vláda?
