Vypracovala: Juráková Beata
V roku 1941 ovládalo Nemecko takmer celú Európu. Štáty v jeho moci sa delili na:
-
Satelity Nemecka – v politickom zmysle slova pridružené štáty, krajiny ovládané iným silným štátom
-
Nemeckom okupované krajiny
Satelity Nemecka
Pripútanosť k Nemecku znamenala pre každý satelitný štát, že sa bude úplne podriaďovať nemeckýmzáujmom. Všetky oblasti (politika, hospodárstvo, bežný život) sa museli prispôsobiť nemeckému vzoru. Všeobecne platila zásada, že čím poslušnejšia krajina je, tým lepšie postavenie v nacistickej Európe má. Ale ani to nezaručovalo satelitom dobré vyhliadky do budúcnosti, pretože Nemci pohŕdali všetkými nenemeckými národmi. V prípade porážky Nemecka museli satelity rátať s následkami za spojenectvo s fašistami. Medzi satelity Nemecka patrili napr. Slovenský štát, Maďarsko, Rumunsko, Bulharsko, Fínsko. Na konci vojny, keď už bola porážka fašistov istá, väčšina satelitov prešla na stranu protihitlerovskej koalície.
Nemeckom okupované krajiny
Na Nemcami okupovanom území bolo obyvateľstvo vystavené prenasledovaniu, teroru a strachu o vlastný život. Všade boli vojenské jednotky a gestapo, ale aj zradcovia z radov domáceho obyvateľstva, ktorí za určité výhody spolupracovali s Nemcami. Podľa Hitlerovho nariadenia nemeckí vojaci nikoho nešetrili a masovo vyvražďovali civilné obyvateľstvo. Najviac boli týmto brutálnym vraždením postihnutí v Európe obyvatelia Poľska a ZSSR. Nemecká ideológia otvorene hlásala nepriateľstvo voči viacerým okolitým národom, teóriu nadradenosti árijskej rasy, teóriu nemeckého „nadčloveka“, a zároveň bola proti všetkému, čo nebolo nemecké. Ich rasistická teória bola zameraná proti tzv. menejcenným rasám, za ktoré pokladali hlavne Židov, Slovanov, Rómov a mnoho ďalších národov. Viedli boj proti demokratom, komunistom, sociálnym demokratom či skupinám obyvateľstva ako boli homosexuáli, duševne či zdravotne postihnutí. Teror postihujúci tieto skupiny ľudí sa v Nemecku a Rakúsku začal už v priebehu 30. rokov, a po vypuknutí 2. svetovej vojny sa rozšíril i do ostatných obsadených štátov.
Taktika spálenej zeme
Túto metódu, ktorá sa síce neprieči ústupovým taktikám boja, používali vojaci Wehrmachtu a Waffen SS (podobne ako ich sovietski protivníci) tými najbrutálnejšími metódami. Nacisti sa pri ústupe a opúšťaní svojich pozícií na dobytých územiach pokúšali odviezť všetok užitočný hnuteľný majetok (stroje, zariadenia, dopravné prostriedky, inventár fabrík) do Nemecka. Ak to nebolo možné, bol spolu s nehnuteľným majetkom (domy, továrne, komunikácie, mosty alebo priehrady) zničený. Bolo jedno, či sa jedná o štátny, či súkromný majetok. Taktika spálenej zeme tiež známa pod skratkou ARLZ – demontáž, vyprázdnenie, ochromenie, zničenie bola Nemcami použitá aj na ich domácej pôde. V niektorých oblastiach, najmä na východnom fronte, kde bola spojená s likvidáciou alebo odsunom civilného obyvateľstva, znamenala úplné zničenie a vyprázdnenie oblastí, s následkami ktorých sa napr. ZSSR vyrovnával ešte desiatky rokov po vojne.
Vojnové zločiny proti národom
Nemci odpovedali terorom na všetky formy odporu (odboj, partizánska vojna, sabotáže). Po porážke jednotlivých krajín boli najprv likvidovaní komunisti, Židia a Rómovia. Nasledovali ich predstavitelia sociálnych demokratov a aj elita jednotlivých národov, ktorá sa dokázala postaviť proti nacizmu. Títo ľudia boli:
- likvidovaní na popraviskách v jednotlivých krajinách
- posielaní do koncentračných táborov
- využívaní na totálne nasadenie, čo bola forma nútených prác v objektoch, kde v dôsledku nedostatočnej stravy, ťažkej práce a zlých hygienických podmienok dochádzalo k vysokej úmrtnosti. Pri prácach na výstavbe nemeckých podzemných tovární, kde pracovali zajatci (hlavne zo slovanských štátov a vojnoví zajatci z radov Červenej armády), bola priemerná životnosť pracovníkov iba jeden mesiac.
- pochody a transporty smrti, pri ktorých nacisti nútili osadenstvo koncentračných a pracovných táborov k presunom na veľké vzdialenosti (zväčša v dôsledku priblíženia frontu), ktoré množstvo väzňov fyzicky nevydržalo
Koncentračné tábory
- slúžili počas 2. svetovej vojny na účely izolácie, terorizovania a fyzickej likvidácie politických odporcov, účastníkov oslobodeneckých hnutí a iných nežiadúcich skupín obyvateľstva.
Typy koncentračných táborov:
-
Pracovné tábory – začali zakladať nacisti od roku 1933, kedy sa v Nemecku dostali k moci. Oficiálne slúžili na prevýchovu kriminálnikov a ich začlenenie do nemeckej spoločnosti prostredníctvom práce, preto bývali nad vstupnou bránou veľké nápisy – Arbeit macht frei – Prácou ku slobode. Od začiatku v nich boli umiestnení politickí odporcovia. Priviedli ich sem hneď po zatknutí, bez súdneho procesu. Niektorí ľudia sa z nich mohli vrátiť, ale časom sa návratnosť znižovala. Tieto pracovné tábory boli základom nemeckej ekonomiky.
Najväčšie pracovné tábory: Dachau (prvý tábor v Nemecku), Ravensbruck (prvý ženský tábor), Buchenwald, Dora, Matthausen, Flossenberg a i.
-
Vyhladzovacie tábory – slúžili na fyzickú likvidáciu ľudí. Sem boli posielaní ľudia s prívlastkom „návrat nežiaduci“. Boli to tábory smrti. Ľudí privážali vo vagónoch a hneď po vystúpení boli rozdelení na práceschopných a práceneschopných. Práceneschopní (starí, chorí, tehotné ženy) boli posielaní na smrť do plynových komôr. Plynové komory boli sprchy (s kapacitou desiatok ľudí), ktoré mali slúžiť na dezinfekciu väzňov. V skutočnosti bol do týchto komôr púšťaný plyn Cyklón B, ktorý ľudí usmrtil. Niekedy však, z úsporných dôvodov, použili plynu málo a ľudia boli len priotrávení a v bezvedomí. Mŕtvoly potom boli spaľované v peciach, podobných kremečným peciam. Priotrávení väzni boli spaľovaní zaživa. Inokedy nedostatok cyklónu B spôsobil, že vlaky naložené odsúdencami na smrť sa museli spred brán koncentračných táborov vrátiť späť, odkiaľ prišli a mnohí väzni si takto zachránili život. Tieto tábory slúžili ako nástroj holokaustu.
Najväčšie vyhladzovacie tábory:
Osvienčim, Treblinka, Belzec, Sobibor, Majdanek, Kulmhof a i. (okolo 6 miliónov obetí)
Holokaust
Týmto pojmom označujeme vyvraždenie židovského obyvateľstva počas 2. svetovej vojny. Pochádza z gréckeho slova holokaustum – celkom zhorieť, označovalo zápalnú obetu.
Norimberské zákony boli dva ústavné zákony prijaté 15. septembra 1935 na zasadaní Ríšskeho snemu v Norimbergu, ktoré sa týkali občianstva a nemeckého pôvodu občanov, v širšom zmysle aj nasledujúce nemecké zákonné úpravy a vykonávacie predpisy obsahujúce nástroje na prenasledovanie a obmedzovanie práv tzv. „rasovo menejcenného obyvateľstva“. Tieto zákony sa stali základom pre neskoršie vylúčenie Židov z nemeckej spoločnosti, na ich základe sa konalo prenasledovanie, nacistická rasová diskriminácia a genocída (vyvražďovanie). Tieto zákony sa stali základom podobných úprav aj v Nemeckom okupovaných/ovplyvňovaných štátoch, napr. v Protektoráte Čechy a Morava a v prvej Slovenskej republike.
9. - 11. novembra 1938 vypukol v celom Nemecku, vrátane obsadených území Rakúska a českého pohraničia, pogrom nazývaný krištáľová noc - boli vypaľované synagógy, rozbíjané výklady a okná židovských obchodov a bytov a tisíce židovských mužov a žien boli ponižované a odvlečené do koncentračných táborov. Začala sa písať strašná história holokaustu. Židom vzali občianske a ľudské práva, násilím ich vysťahovali do geta (geto – uzavretá mestská štvrť pre istú časť obyvateľstva), vzali im majetky – arizácia a nakoniec ich deportovali (nútene vysťahovali) do táborov smrti, kde ich milióny zahynuli. Znakom príslušnosti k židovskému národu bola žltá židovská hviezda.
V lete 1941 vydal Hitler ústny pokyn na úplnú likvidáciu všetkých Židov. Na jeho základe vydal 31. júla 1941 Hermann Göring smernicu pre Reinharda Heydricha a Heydrich následne zorganizoval poradu. Na konferencii v Berlíne, Am Grossen Wannsee v budove Komisie Interpolu 20. januára 1942 Heydrich predniesol Hitlerov plán na tzv. Konečné riešenie židovskej otázky, tj. Transport európskych Židov do vyhladzovacích koncentračných táborov.
Úlohy:
1. Čo sú satelity Nemecka?
2. Na čo slúžili a kde sa nachádzali koncentračné tábory?
3. Vysvetli pojem holokaust, opíš ako sa zaobchádzalo so židovským obyvateľstvom?
4. Čo je geto, deportácia a arizácia?
Použitá literatúra:
- Tkadlečková, H. a Kratochvíl, V.: Svet v novom storočí, Orbis Pictus Istropolitana, Bratislava 1995
- Hopkinsonová, Ch.: Udalosti 20. storočia, Mladé letá, Bratislava 1996