Vypracovala: Mgr. Barbora Kopuncová
Staromaďarské kmene, prichádzajúce z kaukazskej oblasti, začali na naše územie prenikať už v 9. storočí. Po porážke v bitke na Lechu v r. 955 bola staromaďarská bojovnícka vrstva natoľko zdecimovaná, že Maďari boli nútení usadiť sa a opustiť kočovný spôsob života. Pod vládou potomkov kniežaťa Arpáda postupne ovládli územie dnešného Maďarska a Slovenska. Zjednocovanie maďarských kmeňov pokračovalo za vlády Gejzu (970-997), ktorý svojho syna Štefana oženil s bavorskou princeznou Gizelou a dosadil ho na kniežací trón v Nitre (Maďari prebrali veľkomoravskú tradíciu Nitrianskeho údelného kniežatstva). Štefan I. (997-1038) prijal krst a sám sa stal horlivým šíriteľom kresťanstva. Oporou mu boli slovanské rody (Hunt, Poznan), ktoré mu pomohli potlačiť pohanské Kopáňovo povstanie. Pápež Silvester II. poslal Štefanovi, ako horlivému šíriteľovi kresťanstva kráľovskú korunu a Štefan bol korunovaný za prvého uhorského kráľa. Štefan vydal prvý uhorský zákonník, za jeho vlády sa Uhorsko stalo samostatnou cirkevnou provinciou so sídlom v Ostrihome a vytvoril systém územnej správy nového štátu – župné zriadenie. Vzorom mu bola Veľká Morava, ktorá bola tiež rozdelená na župy. Na čele župy stál župan, ktorý vykonával súdnu moc, bol veliteľom župného vojska a vyberal pre kráľa mýta a dane (z nich si nechával tretinu). Za Štefana sa začali raziť aj prvé uhorské mince – denáre a na križovatkách obchodných ciest, v podhradiach, pri brodoch vznikali trhové osady, ktoré sa stali základom neskorších miest. Kráľ Štefan zomrel bez následníka (jeho syn Imrich zomrel r. 1031) a po jeho smrti vypukli boje o trón. V roku 1046 sa ujal vlády Ondrej I. Za jeho vlády sa ustálila prax tzv. údelného vojvodu, ktorý vládol na území 15 žúp včítane Nitrianska. Vojvoda mal k dispozícii vlastné vojsko a razil aj vlastné mince. Údelní vojvodovia však často svoje údely využívali ako základne pre odboj voči panovníkovi, takže kráľ Ladislav I. (1077-1095) výrazne obmedzil ich právomoci. Ďalší uhorský kráľ Koloman I. po sporoch s bratom Álmošom údelné vojvodstvo zrušil. Kolomanovi sa vojenskou mocou podarilo v roku 1102 získať chorvátsku kráľovskú korunu, čím vznikla chorvátsko-uhorská personálna únia. V dôsledku výbojov na juh a rozporov vo vládnucom rode došlo k oslabovaniu kráľovskej moci. Panovníci na uskutočnenie svojich cieľov potrebovali podporu šľachty, svojich verných odmeňovali veľkými pozemkovými darmi (donáciami) a tým zmenšovali kráľovský majetok a jeho výnosy. Bohatí šľachtici (magnáti) naopak svoj majetok zväčšovali a chovali sa na ňom ako nezávislí páni. Táto situácia vyvrcholila za kráľa Ondreja II (1205-1235), ktorý neuváženými vojenskými výpravami dostal štátne financie do krachu a vyvolal všeobecnú nespokojnosť predovšetkým u servientov a jobagiónov, drobných šľachticov, ktorí tvorili základ jeho vojska. V roku 1222 vydal Ondrej Zlatú bulu, v ktorej sa zaväzoval rešpektovať výsady šľachty a priznal jej právo na odpor. Jeho syn Belo IV (1235-1270)sa snažil revidovať otcove neuvážené donácie a zastaviť rozpad kráľovského majetku. Oporu voči magnátom hľadal u predstaviteľov bohatých miest, ktorým udeľoval rôzne privilégiá – výsady (napr. Trnava, Zvolen, Krupina, Banská Štiavnica). Tento sľubný vývoj však zastavil ničivý tatársky vpád v rokoch 1241-2. Uhorské vojsko bolo Tatármi porazené v bitke pri rieke Slaná v r. 1241 a krajina bola vydaná ničivému plieneniu. Uhorsko zachránila len smrť veľkého chána, ktorá odvolala tatárskych veliteľov do vlasti. Po odchode Tatárov nasledoval v krajine hladomor, ktorý ju takmer vyľudnil. Kráľ Belo a po ňom aj jeho následníci začali pozývať do Uhorska kolonistov z Nemecka. Tí sa usádzali prevažne v mestách a na dlhú dobu ich hospodársky i politicky ovládli. Po smrti posledného Arpádovca Ondreja III (1301) nastali boje o trón, riadené intrigami veľkých magnátov: Matúša Čáka Trenčianskeho, rodu Abovcov, pánov z Kysaku a.i. Na trón nakoniec nastúpil Karol Róbert z Anjou (1307-1342). Karol sa vojensky vysporiadal s Abovcami (1312 bitka pri Rozhanovciach), oslabil moc Matúša Čáka. Karol si uvedomoval dôležitosť stabilnej, hospodársky rozvinutej krajiny, preto udeľoval mestám privilégiá, udelením zemepanskej banskej slobody podporil banské podnikanie, pozýval nemeckých kolonistov, ktorí prinášali vyspelé hospodárske, právne a obchodné zvyklosti, v r. 1346 uzavrel s českým a poľským kráľom obchodnú dohodu. Jeho syn Ľudovít Veľký (1342-1382) využil konsolidované domáce pomery a viedol výbojnú zahraničnú politiku. Krajinu vyčerpal neúspešnými bojmi o neapolské dedičstvo. Od r. 1370 bol aj poľským kráľom, čím vznikla poľsko-uhorská personálna únia (zanikla jeho smrťou). Manžel jeho dcéry Márie Žigmund Luxemburský (1382-1437) sa stal postupne uhorským, českým i nemeckým kráľom. V Uhorsku sa zdržiaval málo, využíval ho predovšetkým ako zdroj financií. V roku 1412 dal do zálohy poľskému kráľovi 13 spišských miest, ktoré sa Uhorsku vrátili až v r.1770. Žigmund strávil veľkú časť svojej vlády bojmi s husitami v Čechách. Husitské vojská prenikli v rokoch 1428-34 na Slovensko, kde mali aj stále posádky (Trnava). Ako odmenu uhorským mestám za podporu vydal Žigmund r. 1405 Decretum minus, v ktorom vytvoril kráľovský mestský stav. Po kráľovej smrti vládol krátko predčasne zomrelý Albrecht Habsburský. Jeho vdova Alžbeta, matka následníka trónu, potom za pomoci Jána Jiskru, žoldniera a prívrženca husitského učenia, bránila synove nároky na trón proti Vladislavovi I. Jagellovskému, ktorý tiež ašpiroval na uhorský trón. Vladislav zahynul v boji proti Turkom v bitke pri Varne, no ešte dlho trvalo, kým uhorské stavy uznali za kráľa Ladislava V. Pohrobka. Jeho záujmy aj po Alžbetinej smrti hájil Ján Jiskra. Po Ladislavovej smrti (pravdepodobne otravou) v r. 1458 sa kráľom stal Matej Korvín (1458-1490). Matej bol synom magnáta Jána Huňadyho, bojovníka proti Turkom a gubernátora Uhorska. Za jeho vlády došlo k poslednej konsolidácii uhorskej kráľovskej moci. Matej sa musel vysporiadať s bratríckym hnutím, ktorého jadro tvoril žoldnieri, zväčša bývalí husiti. Bratríci žili v táboroch a venovali sa zbojníctvu a plieneniu nechránených osád, kráľovské vojsko ich však v r.1467 zlikvidovalo. Matej bol obdivovateľom talianskej renesancie a humanistických ideálov. V r. 1465 založil v Bratislave prvú uhorskú univerzitu Academia Istropolitana. Jej prvým kancelárom bol ostrihomský arcibiskup Ján Vitéz, druhým Ján Schomberg, po ktorého smrti zanikla. V zahraničnej politike sa Matej spočiatku sústredil na porážku Turkov, no po menších víťazstvách, ktoré však tureckú hrozbu neodstránili obrátil svoju vojenskú pozornosť na České kráľovstvo, kde vládol kališnícky kráľ Jiří z Poděbrad. Mateja za kráľa prijali katolícke moravské stavy a ovládol aj Sliezsko, no v Čechách väčšiu podporu nezískal. Po Matejovej smrti r. 1490 dala väčšina uhorskej šľachty prednosť českému kráľovi z rodu Jagellovcov, Vladislavovi II. Slabý kráľ, prezývaný „kráľ dobre“ nedokázal čeliť tlaku Turkov ani vlastnej šľachty. V roku 1514 bola vyhlásená križiacka výprava proti Turkom, ktorej sa však zúčastnili len zle vyzbrojení sedliaci a drobní šľachtici. Výprava sa na južnej hranici premenila na povstanie vedené sedmohradským zemanom Jurajom Dóžom. Magnátske oddiely povstanie porazili, no jeho následkom bol prijatý zákon, tzv. tripartitum, ktorý okrem iného uzákoňoval večné pripútanie poddaných k pôde – nevoľníctvo. Kráľ Vladislav ešte v roku 1491 uzavrel s Maximiliánom Habsburským v Bratislave dohodu, podľa ktorej v prípade vymretia jednej z týchto panovníckych dynastií by na jej trón nastúpila druhá. Vladislavov syn Ľudovít sa oženil s Máriou Habsburskou a jej brat Ferdinand si zase zobral Ľudovítovu sestru. Táto dohoda poznamenala vývoj Uhorska na storočia dopredu. Rozvadená uhorská šľachta totiž podcenila tureckú hrozbu a nevenovala dostatočné prostriedky na obranu proti Turkom. Sultán Soliman v lete 1526 vytiahol do boja proti Uhorsku. Rozhodujúca bitka pri Moháči, ktorej sa veľká časť uhorského vojska vedená magnátom Jánom Zápoľským nezúčastnila, tak skončila drvivou porážkou uhorského vojska a smrťou mladého kráľa Ľudovíta II. (1516-1526). Takto sa otvorila cesta dlhoročnej tureckej okupácii ako aj nástupu Habsburgovcov na trón a začleneniu Uhorska do Habsburskej monarchie.
Otázky:
Ktorý staromaďarský rod vytvoril prvú uhorskú vládnucu dynastiu?
Popíš vládu Štefana I.
Aké zriadenie prevzal Štefan z Veľkej Moravy?
Čo to bolo údelné vojvodstvo?
Čo prerušilo sľubný vývoj kráľovstva za vlády Bela IV?
Popíš vládu Karola Róberta z Anjou.
S kým bojoval Žigmund Luxemburský?
Kto to bol Ladislav Pohrobok?
Aké hnutie potlačil Matej Korvín?
Akú školu založil Matej Korvín a kde?
Čo to bolo Dóžove povstanie a aké malo následky?
Ako sa skončila bitka pri Moháči?
Použitá literatúra:
Kol. aut.: Dejiny Slovenska, Academic Electronic Press, Bratislava 2000