Mohamed bol skutočne Zakladateľom islamu. Jeho životopis, vykladaný v známych prameňoch, vyzerá v podstate vierohodne, keď si odmyslíme niekoľko zázrakov.Historičnosť Mohamedovej osoby nevyvoláva pochybnosti. Neisté sú iba fakty z mekkského obdobia. Po smrti bohatej a v Mekke vplyvnej manželky a strýka Abú Táliba, ktorý preňho stelesňoval podporu a ochranu rodu v r. 622. odchádza do Mediny, pretože vládnuce kruhy v Mekke zaujali k jeho kázni nepriateľský postoj. Mohamedova kazateľská činnosť v Medine , jeho život tam i jeho smrť v r. 632 sú popísané tiež veľmi podrobne. Hlavné udalosti tohto obdobia sú bitky u Badru a Uhudu, nájazdy moslimov na arabské územia a peripetie mierových vzťahov medzi rôznymi náboženstvami a sektami. V 2. štvrtine 11. stor. sa zo stepí Strednej Ázie vydali na Z bojovní kočovníci Turkmeni. Prijali islam a inšpirovali sa ideami boja proti kresťanom, ale ich ciele, i keď predstierali náboženský zápal šíriť pravdu vierou, boli dobyvačné.V r. 1055 Turkmeni(Seldžukovia) Bagdad. Ďalšie výboje spojili celú Prednú Áziu jednotnou islamskou vierou. Mongoli, ktorých vláda určovala politickú situáciu po viac než 2 stor., tvorila v náboženskom ohľade veľmi pestrý obraz. V priebehu ich výbojov na Z prechádzala hlavná masa mongolských kmeňov postupne k islamu. Na konci 13. stor. bol islam prijatý za štátne náb. štátu Ilchánú. V období medzi 8.-14. stor. sa vytvárala a rozpadala na území Prednej a Strednej Ázie rada štátov, v ktorých bral islamský prvok dôležitú rolu. Politické a sociálne rozpory na seba brali podobu rozporov rôznych moslimských smerov a siekt. Nábožensko-politická situácia v Bagdadskom kalifáte bola po celú jeho existenciu zložitá. Abbásovci využili na zvrhnutie Umajjovcov nearabských feudálov, ktorí chceli mať rovnaké postavenie ako mala arab. aristokracia. Opozičné hnutie, ktoré sa odrážalo v boji Iráncov proti arab. nadvláde sa s celou prudkosťou rozpútalo v prvých rokoch vlády Abbásovcov. Bagdadský kalifovia boli v tejto situácii nútení stále manévrovať v náb. otázkach a ku krutému teroru v sociálnej politike. Najvyšší sudca stanovoval orientačné body, podľa ktorých sa zisťovali príznaky pravovernosti a kacírstva. To nebolo pre abbásovských kalifov ľahké. Chápali, že musia v otázkach náb. zaujať určitú pozíciu. Od okamžiku svojho nastúpenia na trón považovali za nutné demonštrovať svoju nábožnosť, kladúc ju ako protiklad nedbalosti v otázkach viery, z ktorej obviňovali Umajjovcov. Na rozdiel od nich vykonávali púte do Mekky a pred očami davu usporiadali predstavenia dokonalej zbožnosti. Avšak aj naďalej pokračovali rôzne sociálne a etnické skupiny v boji za svoje záujmy a skrývali svoje požiadavky za náboženskoideologické učenie, kvôli ktorým museli vládnuce skupiny vstupovať do sporov a prejednávať ich. Takýmto novým protivníkom bolo predovšetkým náboženskomystické hnutie sofizmus. Islam pozná určite každý. V médiaách sa o tom veľa hovorí . O Moslimoch s avraví,že sú to veľmi dobrý ľudia.