V starovekej literatúre vznikajú prvé literárne diela v písanej forme, kt. vychádzajú z ústne podávaných mýtov o stvorení sveta, človeka, o historických okamihoch jednotlivých kmeňov. Na počiatku tohto obdobia vzniká najstarší útvar epickej poézie – epos, opis reálnej skutočnosti sa v ňom mieša s nadprirodzenými javmi, veci môžu mať nadprirodzené účinky alebo vlastnosti. (Epos – epický žáner s prvkami lyriky, jeho cieľom je ospievať hrdinské činy jednotlivca alebo kolektívu, dej je podaný detailne epickou šírkou, využíva epitetá konstans(opakuje sa) a ornans (ozdobný, neopakuje sa, nie je stále rovnaký). V epose vystupujú bohovia, nadprirodzené bytosti – dobrí i zlí, zobrazuje život pozemský a záhrobný, záver je často ponaučenie. ) V antickej literatúre vzniká väčšina literárnych žánrov, slohových postupov a umeleckých výrazových prostriedkov. Prvýkrát sú popísané a aj definované u Aristotela: Poetika, Rétorika, Politika. Staroveká literatúra sa delí na orientálnu a antickú. Orientálna sa delí na sumerskú, hebrejskú a indickú. V sumerskej literatúre to bol Epos o Gilgamešovi. Gilgameš z väčšej časti Boh a z menšej človek kruto vládne v meste Uruk. Ľudia požiadali o pomoc Bohov, ktorí zoslali na Zem polodivého človeka Enkidua. Po vzájomnom boji sa z nich stávajú priatelia. Spolu bojujú proti obrovi Chuvavovi, ktorého porazili za pomoci Boha slnka. Do Gilgameša sa zaľúbila bohyňa Ištar. Gilgameš ju odmietol. Za trest prišiel na zem nebeský býk, ktorého Gilgameš a Enkidua zabili. Enkidua urazil bohyňu Ištar a tým privolal na seba kliatbu, preto zomiera. Gilgameš hľadal tajomstvo večného života. Putoval za jediným nesmrteľníkom Utanapištimom. Gilgameš nezvládol skúšku nesmrteľnosti, bdel 6 dní a 7 nocí, keď z dna oceána vylovil rastlinu nesmrteľnosti, zožral ju had. V závere diela vedie Gilgameš filozofický rozhovor s Enkiduovou dušou. V hebrejskej literatúre to bola Biblia. Delí sa na Starý a Nový zákon. Starý zákon: je posvätným písmom pre židovské a kresťanské náboženstvo. Nový zákon: je posvätným písmom kresťanov (Sväté písmo). Z biblických príbehov je napríklad jeden z tých známejších príbeh Dávida a Goliáša. Keď si kráľ Saul uvedomil, že Boh ho zavrhol, zmocnilo sa ho rozhorčenie a zúfalstvo. Jeho radcovia ho nabádali, aby prijal do služby nadaného hudobníka; mysleli si, že tóny hudobného nástroja zbavia kráľa zlých myšlienok. Božia prozreteľnosť poslala kráľovi nadaného harfistu Dávida. Jeho nadšené piesne mali žiaduci účinok. Keď Saul už Dávidovu službu nepotreboval, pastiersky hudobník sa vrátil na stráne pahorkov k svojim stádam a k obvyklému každodennému životu. Kedykoľvek však bolo treba kráľovu myseľ upokojiť, znova prišiel na kráľovský dvor a hral, kým vládcu zlá nálada neopustila. Keď Izraelci vyhlásili Filištíncom vojnu, traja z Izajových synov sa pridali k Saulovmu vojsku; Dávid však zostal doma. Štyridsať dní strašila Izraelcov nadutosť filištínskeho obra. Nik proti nemu nechcel vystúpiť a tak si povedal Dávid, že pôjde on. Dávid sa obra nezľakol. Keď Filištínec vstal a blížil sa k Dávidovi siahol rukou do kapsy, vybral kameň, hodil ním z praku a udrel Filištínca do čela a ten padol tvárou na zem.Dávid priskočil k rozvalenému telu a oboma rukami uchopil ťažký Goliášov meč. Meč švihol vzduchom a chvastúňovo telo zostalo bez hlavy. V indickej literatúre to boli: Mahábhárata, Rámájana. Mahábharáta sa týka súboja medzi Kuruovcami a Pánduovcami, potomkami kráľa Bháratu, o vládu nad celým védskym svetom. Báseň obsahuje početné filozofické a mytologické názory starých Indov.