Klasicizmus (17.-18.stor.) - vyvrcholil za vlády Ľudovíta XIV. „kráľa Slnko“ – svetlo, myseľ, rozum – vplyv na Jozefa II. – reformuje svoju vládu, zaviedol zdanenie šľachty a cirkvi, absolutistický panovník = osvietenský absolutizmus = jozefinizmus – ide o obdobie rozumu a citu – súlad., spoločenské pomery: úpadok feudalizmu, manufaktúry- rastie nová spoločenská vrstva = buržoázia, šľachta slabne. Nositeľmi sú kráľovské dvoru, šľachtické sídla, akadémei vied. Vznikali: vysoké žánre – óda, elégia, epos, tragédia a nízke žánre – bájka, satira, komédia. Klasicistická dráma dodržiavla 3 jednoty: - jednotu času (príbeh sa musel odohrať do 24 hodín, výnimočne do 30 hodín), - jednota miesta (na jednom mieste), - jednota deja (zamerania na jeden dej), Vo Francúzsku boli dvaja hlavní predstavitelia klasicizmu. A to Pierre Corneiile a Jean-Baptiste Poquelin s pseudonymom Moliére. Piere Corneille: v jeho tragédiách dominuje konflikt medzi citom a povinnosťou v ktorých musí cit odstúpiť. V dráme Cid (1636), ktorý tématicky vychádza zo starších španielskych povestí, je touto povinnosťou dodržanie rodovej morálky. Rodrigo- Cid zabije otca svojej milej pretože urazil jeho otca. Chiména , hoci Rodriga miluje, žiada jeho smrť. Rozuzlenie je však po zásahu kráľa zmierlivé. Po hrdinských tragédiách Corneliových vytvoril Jean Razin (1639-1699)tragédiu psychologickú, v ktorej sa Cid a ideál harmónie stretávajú s egoistickými vášňami často stelesňovanými v postavách vladárov. Antické námety Racine upravuje v duchu psychológie súčasných postáv z dvorského prostredia. Racine zobrazuje zhubné pôsobenie živelnej vášne ktorá ničí tých čo jej podľahnú i ľudí im blízkych. V najznámejšej tragédii Faidra (1677) spracoval antický motív. Žena ktorá miluje nevlastného syna ktorý keď ju odmietne, obviní ho a zabije. Moliére napísaô dielo Lakomec. Dej sa odohráva v Paríži. Bohatá vdovec Harpagon je hrozný lakomec. Jeho dcéra elize je zaľúbená do Valéra, ale musí skrývať svoju lásku, pretože otec jej chce vybrať ženícha. H. syn Kleant sa chce oženiť s chudobnou dievčinou Marianou. Harpagon ukrýva všetky svoje peniaze v truhlici zakopanej v záhrade, pričom vystupuje ako chudák, že nemá čo do úst položiť. Oznámi svojim deťom, že sa bude ženiť s veľmi mladým dievčaťom, samozrejme s čisto ziskovými umýslami, netušiac, že mladá Mariana je dievčaťom jeho syna. Kleantovi určí za ženu bohatú vdovu, dcéry sazbaví vydajom za postaršieho pána Anzelma. Popri tom valérov sluah Šidlo nachádza truhlicu s H.peniazmi. Krádež vyšetruje polícia. H. prevráti celé mesto hore nohami, Anzelm spoznáva vo Valérovi svojho syan aa v mariane svoju dcéru. H. dostáva svoju truhlicu, svadby sa konajú z lásky, samozrejme ich platí Anzelm. Harpagn je až nenormálne pripútaný k svojim peniazom, nazýva ich svojimi priateľmi, dokonca obviňuje vlastné deti, že ho okrádajú, láska a manželstvo mu nič nehovoria, z avšetkým vidí iba zisk a peniaze. Jeho deti sú úplne iné, sú plné lásky, a nikdy by ju nevymenili za peniaze. Táto hra je o lakomstve, peniaze určujú charakter človeka, H je tak pomätený peniazmi, že z krádeže obviňuje aj sám seba, výsledkom je smiech, irónia. Jeho ďaľším dielom bolo dielo: Tartuffe. -Tartuffe si získal dôveru bohatého mešťana Orgona, ktorého postupne stále viac ovláda. Naopak, Orgonova žena Elmíra, syn Damis a dcéra Mariana sú znepokojení, vidia v Tartuffovi pokrytca a „pánbožkára“. Tartuffe chce získať ruku a hlavne majetok mladej Mariany, preto sa snaží prekaziť jej svadbu s Valérom, usiluje sa dokonca o priazeň pani Elmíry. Syn sa márne snaží otca varovať. Tartuff je pre Orgona vzorom cnosti a zbožnosti. Orgon sa ním necháva manipulovať. Na Tartuffa prepisuje i svoj majetok. Vďaka intrige si Orgon, skrytý pod stolom, vypočuje Tartuffove milostné návrhy jeho žene Elmíre. Sklamaný otec chce Tartuffa vyhodiť, ale tomu už patrí celý dom. Naopak, Tartuff necháva Orgona vysťahovať a obžaluje ho z vlastizrady. Nakoniec zasiahne sám kráľ – Orgonovi je vrátený majetok i stratená česť.