Zakladá sa na osvietenom rozume, na pravde poznanej empírio – skúsenosťou. Presadzuje slobodu myslenia a presvedčenia. Hlása, že ľudia sú od prírody rovní, vládnuť sa má osvietene a nie despoticky. Tieto myšlienky podporovalo meštianstvo i aristokracia na upevnenie moci. V Rakúsku vznikol osvietenský absolutizmus, t.j. jozefinizmus, slobodomyseľné hnutie v duchu cisára Jozefa II. Na Slovensku boli 2 fázy národného obrodenia: tou prvou je klasicizmus v rokoch 1780 – 1830, druhou je romantizmus v rokoch 1830 – 1848. Aj Slovensko je spojené s vládou Márie Terézie a jej syna Jozefa II. Krajina bola vyčerpaná vojnami – turecké, povstania, protireformácia, to všetko sa prejavilo v sociálnej kríze. MT a J II podporovali manufaktúry, obchod. Roku 1781 zrušili nevoľníctvo, zdanili cirkev a šľachtu, zrušili niektoré rehole jezuitských a žobráckych mníchov. Reformovali školstvo. V roku 1781 vyšiel Tolenrančný patent = rovnoprávnosť konfesií- to všetko vplývalo na inteligenciu. Centrom vzdelávania bola Trnava, kde pôsobili Anton Bernolák a Juraj Fándly, ktorí spolu založili Slovenské učené tovarišstvo v r.1789 – bol to spolok, ktorý mal 450 členov + podobné spolky vznikali v banských mestách. Roku 1789 vyšlo Otiež uzákonenie = kodifikácia spisovnej slovenčiny na základe západoslovenského nárečia Antonom Bernolákom, používali fonetický pravopis. Hlavnou myšlienkou národného obrodenia teda bolo šíriť vzdelanosť v rodnom spisovnom jazyku. Anton Bernolák: Bernolák sa zapísal do dejín slovenského národa ako prvý kodifikátor spisovnej slovenčiny. Vznik Bernolákovej spisovnej slovenčiny má svoje hlboké spoločenské a jazykové príčiny. V minulosti sa v odtrhnutí Slovákov od spoločného spisovného jazyka sa Čechmi a v ustálení samostatného spisovného jazyka slovenského hľadali predovšetkým ideologické a politické dôvody. V úvode Gramatiky na základe diel moravských vzdelancov kanonika Dalimila a J.K. Jordana vyzdvihol slovenčinu ako najzachovalejšiu a najbližšiu k pôvodnému slovanskému jazyku a tento svoj názor rozviedol aj v závere svojho predhovoru k Slováru v roku 1796. Ale aj vo vynechaných častiach tohto úvodu, ktoré neboli v roku 1825 vytlačené, v širokej miere uviedol početné svedectvá o kráse, pôvodnosti a jadrnosti slovanského jazyka a nakoniec zdôraznil, že tieto chvály sa v plnej miere vzťahujú aj na slovenčinu, ktorá je k pôvodnému slovanskému jazyku najbližšia. V tom istom predhovore na základe prác Sentivániho, M. Bela a A. F. Kollára osvetlil aj zásluhy Slovákov o uhorský štát a to už od jeho počiatkov. Svedčí o tom aj uhorské súdnictvo a jeho slovenská terminológia, ako aj skutočnosť, že Slováci už od tých čias zastávali v ktoromkoľvek odvetví života rôzne úrady a boli vo všetkom rovní s ostatnými. Diela: Gramatica slavica – Slovenská gramatika, Jazykovedno-kritická rozprava o slovenských písmenách – vysvetelená kodifikácia, no je napísané po latinsky, Slovár Slovenskí-Česko-Laťinsko- Ňemecko-Uherskí – najväčší slovník.