Juraj Fándly napísal diela ako Piľní domajší a poľní hospodár, písal i praktické knihy: Zeľinkár, O úhoroch aj včelách rozmlúvaňí, Slovenskí včelár, Ovčár - praktické diela o roľníckom živote a práci, umelecké dielo: Dúverná zmlúva medzi mňíchom a diáblom – písaná formou dialógu, autor vystupuje v postave diabla Titinila (so všetkým si vie poradiť) proti mníchovi Atanáziovi (hlúpy, všetkého sa bojí = kritika cirkvi), vyjadruje svoje pokrokové myšlienky, sympatie k reformám Jozefa II, chcel zrušiť žobráckych mníchov, zaviesť telesnú prácu do kláštorov – tým pobúril cirkevné kruhy, dosatl sa do väzenia, jeho spisy boli skonfiškované. Dúverná zmlúva mezi mníchom a diáblom je písaná formou dialógu medzi Atanáziom a Titinilom. Atanázius tu predstavuje konzeravtíneho, prepusteného mnícha, ktorý sa vydáva „do sveta“ a Titinilus uštipačného a inteligentného čerta, ktorý mu na tejto ceste robí spoločnosť. Atanázius vidí rehoľný život ako také „leháro, hovorí: „Už nebudem môcť spokojne spávať, že zaklope hebdomadár, kedy mám vstávať na chórus. Už mi nebude vikár poskytovať dišpenzy, ani refektárius vymývať poháriky, už ma nebude kuchár zvoncom volať na obed – o všetko toto som sa dovčuľ nemusel starať, ale včuľ na starosť čakajú moju šedivú hlavu toľké starosti!“ Titinulus je kritik žobravých reholí, prostredníctvom jeho slov predpokladá osvietenecké myšlienky a hovorí: „Doteraz ste zo sveta žili – teraz do sveta idete, dosiaľ ľudia k vám putovali – včuľ vy k nim vandrujete, a ktorí vám doteraz dávali, tým teraz musíte vy vlastnou prácou navrátiť – veď viete, že bez práce nie sú koláče.“ Paradoxné je, že hoci je Juraj Fándly kňaz vyjadruje sa ústami diabla. Toto dielo má 4 časti. V prvej časti autor vyzdvihuje dejiny žobravých reholí a vývin reholí. Rehole mali žiť v samote a živiť sa prácou svojich rúk. Z toho čo vyprodukovali mali pomáhať núdznym, krotiť telo, zachovávať pôst, modliť sa. Autor tu poukazuje na to, že sa veľmi odklonili od prvotnej myšlienky. Majú majetky, ktoré využívajú iba vo svoj prospech, sú ťažobou – parazitom spoločnosti. Autor to tiež poukazuje na „tých sedem príčin významných príčin, pre ktoré treba zmenšiť počet mníchov a zrušiť rehole, a ktoré zavinili všetky zmeny klášotorného života v minulosti a najmä teraz v súčasnosti.“ Taktiež tu prostredníctvom Titinila opisuje rôzne „kumšty“, ktorými mnísi žobrali. Napríklad rozdávaním odznakov, címerov, rôznych darov rehole, tabaku, zeliniek.. Ale taktiež si vymýšľali aj prefíkanejšie fígle, ako nahováranie ľudí, aby do masla začreli čarovnou lyžičkou, ktorou Jozef a Mária kŕmili svoje dieťatko. V druhej časti poukazuje na bohatstvo týchto žobravých reholí a na ich využitie. Najprv kritizoval to, že tieto spoločenstvá svoje majetky nevyužívali, pre ľud, ale pre seba. Napríklad neoberali pôdu, a tak ju mohli dať do prenájmu ľudu. V tretej časti hovorí, kde by sa mali tieto majetky zrušených reholí využiť (stavanie nemocníc, zmiernenie biedy, stavanie a renovovanie fár. V poslednej štvrtej časti poukazuje aj na tie kultúrne a vedecké hodnoty, ktorými tieto spoločnosti obohatili ľudstvo (prepisovanie kníh). Autor tu vstupuje do knihy ako naháčsky farár. Ide tu o rozhovor advokáta so svetomiláčkom. Advokát bojuje proti zrušeniu reholí zatiaľ čo svetomiláček predstavuje zemianstvo a šľachtu. Vyzerá to ako by sa autor snažil o kompromis.