Slovenský kras

Pohorie Slovenský kras na slovensko-maďarskom pohraničí, obklopené Juhoslovenskou, Rožňavskou a Košickou kotlinou a Volovskými vrchmi, je najväčším krasovým územím Slovenskej republiky. Na ploche 36 100 ha je chránenou krajinnou oblasťou s ochranným pásmom 34 900 ha.

Tvorí ho 7 planín: Koniarska planina, Plešivská planina, Silická planina, Horný vrch, Zádielska planina, Jasovská planina a Dolný vrch. Na západnom okraji sa k nemu pripája Jelšavský kras.

Slovenský kras je budovaný vápencami a dolomitmi, ktoré v južnej časti dosahujú hrúbku 400-500 m a sú rozdelené hlbokými kaňonmi riek Slaná a Štítnik, ako aj Zádielskeho a Hájskeho potoka. Planiny sú posiate množstvom závrtov, vyvieračiek, jaskýň a priepastí.

Rastie tam aj vzácna teplomilná flóra s endemickými prvkami (charakter stepného a lesostepného pásma). Značkované turistické trasy sprístupňujú najkrajšie krasové javy a príťažlivé údolia. Sprístupnené sú jaskyne Domica, Jasovská a Gombasecká jaskyňa ako aj priepasť Silická ľadnica.
Najlepšími východiskami do Slovenského krasu sú Rožňava, Jasov, Zádielske Dvorníky, Silica, Kečovo, Plešivec, Štítnik a Turnianske Podhradie.

Slovenský kras je krajinný celok geomorfologickej oblasti Slovenské rudohorie. Bol tu vyhlásený Národný park Slovenský kras. Národný park Slovenský kras sa rozprestiera na juhovýchode Slovenska. S hraničiacim Aggtelekským národným parkom (Maďarsko) tvorí jednotný celok, ktorý ako súvislé územie svojou rozlohou predstavuje najrozsiahlejšie krasové územie planinového typu v strednej Európe. Na ploche 361,65 km² vytvára Slovenský kras svojou prírodnou a kultúrnohistorickou rozmanitosťou jednu z najkrajších oblastí Slovenska. Za chránenú krajinnú oblasť bol Slovenský kras vyhlásený v roku 1973 a v roku 1977 bol ako prvý na Slovensku zaradený do medzinárodnej siete biosférických rezervácií v rámci programu UNESCO Človek a biosféra.

Slovenský kras je najrozsiahlejším a najúplnejšie vyvinutým krasovým území Slovenska. Nachádza sa v juhovýchodnej časti Slovenského Rudohoria na výmere 34 611 ha, ktorého ochranné pásmo tvorí výmeru 11 741 ha. Zasahuje do okresov Rožňava a Košice – vidiek.

Plošinatá oblasť je rozčlenená vodnými tokmi na sústavu planín, s množstvom povrchových a podzemných krasových javov (škrapy, škrapové polia, krasové jamy, jaskyne a priepasti). Nachádzajú sa tu najznámejšie sprístupnené jaskyne – Domica, Gombasecká, Jasovská a Ochtinská aragonitová jaskyňa. Práve Ochtínska aragonitová jaskyňa predstavuje unikátny jav podzemného krasu s jedinečnou mineralogicky vzácnou výzdobou trsou a kríčkov mliečne bieleho aragonitu.

Osobitosťou je tiež Silická ľadnica – tvoriaca priepasť rútivého charakteru so stálou ľadovou výzdobou. V roku 1995 bolo 12 jaskýň Slovenského krasu zaradených do zoznamu Svetového kultúrneho a prírodného dedičstva UNESCO.

Väčšinu územia národného parku pokrývajú listnaté lesy so zastúpením duba zimného, hrabu či buka. Územie Slovenského krasu patrí k floristicky najbohatším oblastiam Slovenska. Rastie tu rumenica turnianská, kandík psí, klinček včasný peristý, áron alpský štíhly a ďalšie.Pestrosť živočíchov tvoria najmä nižšie skupiny. Žije tu 130 druhov mäkkýšov, 1500 druhov chrobákov, 1022 druhov motýľov. Z vtákov sa tu vyskytuje sokol rároh, včelár obyčajný, hadiar krátkoprstý, orol krikľavý, sova dlhochvostá, skaliar pestrý a ďalšie. Od roku 1977 je územie Slovenského krasu našou prvou biosférickou rezerváciou.

Návštevníkov parku určite zaujmú okrem prírodných krás aj historické pamiatky ako Krásna Hôrka alebo Betliar. Vyznávači cykoloturistiky, horolezectva, jazdy na koni, poľovníctva, rybárstva, či lyžovania si tu tiež prídu na svoje a strávia príjemné chvíle obohatené o mnohé zážitky, ktoré im táto oblasť ponúka.

Jaskyne Slovenského a Aggtelekské-ho krasu sú od roku 1995 súčasťou svetového prírodného dedičstva. Stalo sa tak na základe bilaterálneho nominačného slovensko – maďarského projektu. Naše spoločné jaskyne sa tak stali hodnotou nielen pre nás, ale pre celé ľudstvo. Podstatou prírodného dedičstva je určitá forma kultúrneho odkazu. Aby toto dedičstvo ostalo zachované musíme kultúrny odkaz predať ďalšej generácii. Hodnoty a kultúrny odkaz spájame so všetkými jaskyňami, nielen s jaskyňami ležiacimi na území Slovenského a Aggtelekského krasu. Čím sú teda tieto jaskyne výnimočné, že sa im dostalo cti byť súčasťou svetového prírodného dedičstva?
Na pomerne malom území sa vyskytuje nebývalý počet jaskýň. Len na slovenskej strane je ich viac ako 1000.Takáto hustota jaskýň sa v miernom klimatickom pásme nevyskytuje nikde na svete. Vedľa seba sa vyskytujú rôzne typy jaskýň. Prevládajú korózne priepasti na planinách a výverové fluviokrasové jaskyne na ich úpátí. Jaskyne vznikli zložitým procesom speleogenézy za obdobie od konca druhohôr. V jaskyniach sa vyskytujú nielen pestré formy sintrovej výzdoby ale aj a rôzne minerály, egutačné útvary a napriek miernej klíme dokonca aj ľad. Dobšinská ľadová jaskyňa a Ochtinská aragonitová jaskyňaje sú fenoménom svetového významu. Tieto jaskyne trvalo alebo dočasne obýva viac ako 500 druhom živočíchov. Nájdeme medzi nimi aj endemické druhy. Vo výplni jaskýň sa uchovala séria nálezov pravekých kultúr za obdobie 35 000 tisíc rokov.
Tieto podzemné hodnoty by sme radi prepojili aj s prírodnými hodnotami na povrchu a kultúrnymi hodnotami v okolí horného Gemera.

Ochtinská aragonitová jaskyňa je zaradená do Zoznamu svetového kultúrneho a prírodného dedičstva UNESCO a nachádza sa v Revúckej vrchovine na severozápadnom svahu vrchu Hrádok pri ceste medzi Jelšavou a Štítnikom. Jaskyňu objavili náhodne pri razení banských chodieb v roku 1954 a z celkovej dĺžky 300 m je od roku 1972 sprístupnených 230 m.

Priestory jaskyne vznikli činnosťou atmosferických vôd v kryštalických vápencoch. V týchto podzemných dutinách sa neskôr vytvorila aragonitová výzdoba (známy je najmä útvar Srdce Hrádku), ktorá svojou krásnou výzdobou vo forme ihlíc, trsov, kríčkov, hrotov a sĺnc, je jedinečným prírodným javom. Jej biela farba kontrastuje s modravým pozadím vápencov.
Pred vstupom je vybudovaný vstupný objekt s parkoviskom.

Dobšinská ľadová jaskyňa Tento chránený prírodný výtvor je jeden z najvzácnejších a najpozoruhodnejších prírodných javov u nás.
Objavil ju 15.7.1870 banský inžinier E. Ruffinyi so spoločníkmi. Už 1871 ju sprístupnili verejnosti. 1887 bola prvou jaskyňou v Európe s elektrickým osvetlením.
Vchod do jaskyne je v severnom úbočí vrchu Duča vo výške 969,5 m, dĺžka jaskyne dosahuje 1232 m. Priestory jaskyne od vstupného otvoru postupne klesajú, čo spolu so severnou orientáciou umožňuje v zimnom období klesanie studeného vzduchu a celkové podchladenie priestorov. V letnom období sa zase teplejší vzduch s menšou špecifickou hmotnosťou nemôže dostať do jaskynných priestorov, čím sa priemerná teplota v jaskyni udrží pod hodnotou 0 °C po celý rok.
Dlhodobým opakovaním tohto cyklu vzniklo zaľadnenie jaskynných priestorov. Bohatá výzdoba má útvary do značnej miery vytvarované prúdením vzduchu.
Celkový objem ľadu sa odhaduje na cca 110 000 m³.

Domica je najvýznamnejšou jaskyňou Slovenského krasu. Je výnimočná v mnohých ohľadoch. Unikátnym formám sintrovej výzdoby dominujú pramienkové kvaple a pagodové stalagmity. Je to tiež naša najvýznamnejšia biospeleologická lokalita.

V roku 1995 bola spolu s ostatnými jaskyňami Slovenského a Aggtelekského krasu zapísaná do zoznamu svetového dedičstva UNESCO. Od roku 2001 je zapísaná do zoznamu Ramsar- ských mokradí. Archeologický význam jaskyne s výskytom nástenných malieb presahuje rámec územia. Domica bola pre našich predkov svätyňou a mala by byť ňou aj pre nás.
Objav Domice bol očakávaný už pred rokom 1926. Na maďarskom území bola známa Baradla, ktorá smerovala na Slovensko, kde bola známa Čertova diera a priepasť Stará Domica. Tieto indície premenil na skutočnosť až Ján Majko s partnermi 3. 10. 1926, kedy na dne Starej Domice objavili pokračovanie - jaskyňu Domica. Predpokladané spojenie s Čertovou dierou objavil Majko v roku 1929 a prepojenie Domice s Baradlou fyzicky uskutočnil Vojtech Benický v roku 1932 prekonaním polosifónov na maďarskej strane. Jaskyňa bola pre verejnosť sprístupnená v roku 1932. Sprístupňovacie práce riadil V. Benický.
Domica sa nachádza na juhozápadnom okraji Silickej planiny pozdĺž kontaktu s nekrasom Bodvianskej pahorkatiny. Vznikla vo svetlých wettersteinských vápencoch koróznou a eróznou činnosťou podzemných tokov Styxu, Domického potoka a ďalších prítokov z nekrasovej časti povodia jaskyne. Pestré formy georeliefu a 3 vývojové úrovne, z ktorých najnižšia úroveň je zanesená štrkom, svedčia o jej polyfázovom vývoji v geologických dobách. Spolu s Čertovou dierou dosahuje dĺžku 5358 m, čo je necelá 1/4 z celého jaskynného systému. Prehliadková trasa má dĺžku 1180 m, z toho 150 m absolvujú návštevníci na člnoch.
V Domici sa nachádza veľké množstvo pramienkových kvapľov. Vidieť však na malej ploche niekoľko stegamitov a sintrových bubnov je veľmi neobvyklé. Vyskytuje sa tu aj obrovské množstvo rôznych gravitačných sintrových foriem a tiež koralitov. Podzemná svätyňa v Dóme mystérií tvorila pravdepodobne centrálny kultový priestor ľudí bukovohorskej kultúry. Na stenách Posvätnej chodby sa našli unikátne kresby s bukrálnou symbolikou plodivej sily. Tvar tejto chodby aj v súčasných ľuďoch vyvoláva silné emócie.

V jeskyních byly nalezeny kosti a nástroje, které svědčí o obydlení prostor už před 7 000 lety. První turisté začali navštěvovat oblast koncem 19. století. Svícení pochodněmi však mělo za následek zničení celých trsů krápníků. Na území Slovenského krasu se nenacházejí velké sportovní komplexy z důvodu ochrany přírody. Pěší turista však v krajině jistě najde zalíbení - je zde množství zajímavých značených turistických cest a naučných tras.

Diviačia priepasť

Nachádza sa pri východnom okraji Plešivskej planiny, západne od obce Vidová. Dosahuje hĺbku 123 m a predstavuje najhlbšiu priepasť Plešivskej planiny. V roku 1964 z dovtedy známeho dna v hĺbke 38 m M. Erdös a V. Lysenko prenikli do nižšie položených častí priepasti. Vytvorená je pozdĺž výrazných strmých až zvislých tektonických porúch v druhohorných strednotriasových svetlých wettersteinských vápencoch silického príkrovu. Priepasť tvorí sústava striedajúcich sa koróznych komínovitých a rútených dómovitých priestorov, ktoré dekoruje bohatá a rozmanitá sintrová výzdoba.
Do hĺbky 36 m sa vytvorili biele až sivobiele sintrové vodopády a záclony. V hĺbke 37 až 55 m sú na stenách červenohnedé pizolity. V hĺbke 76 m sa začínajú žltohnedé sintrové vodopády a záclony. V hĺbke 86 až 113 m prevládajú kríčkovité trsy červenohnedých pizolitov. V severnej vetve priepasti, od hĺbky 58 m, sú biele sintrové povlaky stien, stalaktity, stalagmity, sintrové jazierka s leknami a perlami, ako aj sintrové vodopády a záclony. Najnižšia časť priepasti je bez sintrovej výzdoby. Na dne dvoch dómov sú väčšie podzemné jazerá.
Na dne dómu v hĺbke 76 m sa našla kostra diviaka (Sus scrofa), ktorá je pokrytá tenkým sintrovým nátekom. Druhá kostra diviaka sa našla v hlbšej vetve priepasti hĺbke 86 m. Je tu aj mocná vrstva trusu netopierov – guána. Na dvoch miestach sa vytvorili guánové hrnce.

Rožňava Atraktívnym a zaujímavým miestom, kde vzácne pamiatky minulosti harmonicky dopĺňa malebná prírodná scenéria, je oblasť starého baníckeho a biskupského mesta Rožňavy.

Starobylá Rožňava sa rozkladá v širokom údolí, na ľavom, vyvýšenom brehu rieky Slanej, pod masívom vrchu Volovec, ktorý patrí medzi najvyššie v Slovenskom rudohorí. Široká Rožňavská kotlina je lemovaná z juhu výraznými masívmi krasových planín tvoriacich najvýznamnejšiu časť Slovenského krasu, najväčšieho krasového územia v strednej Európe. Najznámejšie z nich -Silická a Plešivská planina, sú z Rožňavy ľahko prístupné a zaujímavé nielen z híadiska svojho krasového reliéfu, ktorý vytvárajú povrchové i podzemné útvary, ako sú priepasti, závrty, škrapy, tiesňavy a jaskyne, ale aj pre svoju rozmanitú flóru a faunu s mnohými unikátnymi druhmi rastlín a živočíchov. Táto pozoruhodná oblasť je od roku 1977 evidovaná v UNESCO ako medzinárodná biosférická rezervácia.

Hrad Krásna Hôrka počas troch dní ožil históriou. Tento rok sme sa rozhodli usporiadať 1. Krásnohorské renesančné dni. V dňoch 9. - 10. - 11. júna 2006 sa znovu otvorili brány hradu a vniesli Vás svojou atmosférou do čias minulých.

Rytieri sa zíšli, aby vybojovali priazeň dám. V pravých brneniach na svojich koňoch vyrazili vpred, aby skolili jeden druhého až pri tom divákom tuhne krv v žilách. Armády dávnych čias sa stretli na bojovom poli a predviedli Vám drsné časy minulosti, kedy vojna bola na dennom poriadku. Otvára sa historický trh, kde za zvukov dobovej hudby predvádzali trhovníci svoje remeslo. Celým prostredím sa niesla vôňa pečeného prasiatka a zvuk gájd ruší len kováč, ktorý priamo pred divákmi vyrába zbrane a iné veci vtedajšej potreby. Začína sa ľudová veselica, ku ktorej neodmysliteľne patria hry rôzneho druhu. Strelnica z luku a kuší je len jednou z mnohých atrakcií, ktoré si návštevník mohol vyskúšať. Celé prostredie vyzdobené desiatkami farebných zástav, uličky obsypané slamou a množstvo historických kostýmov vytvárajú prekrásnu historickú kulisu, ktorú dnes vidíte snáď už len vo filmoch.

Malebná gemerská krajina v srdci Slovenska bola oddávna považovaná za malú Európu, či za uhorské kráľovstvo v malom. Jej vrchy, doliny a mestečká stali sa dejiskom našich - európskych dejín. Počas druhej svetovej vojny, no predovšetkým po nej siahla na naše slovenské kultúrno-historické dedičstvo ťažká ruka osudu i nastávajúcej doby. Ani „večné“ základy socialistického režimu budované už na existujúcich múroch bohatej kultúry nepohltili a nezničili všetko čo nám zanechali naši predkovia. No predsa sa dnes môžeme tešiť len z niekoľkých takmer úplne zachovalých hradov, jedným z nich je Krásna Hôrka. Unikátne zbierky hradného múzea a premeny architektúry lákajú návštevníkov takmer z celého sveta. Vyberte sa s nami na cestu poznania našej histórie a umelecko-historického dedičstva prostredníctvom stredovekého rodového hradu Andrássyovcov.

Betliar - Sedem kilometrov od baníckeho mestečka Rožňava sa nachádza malebná dedina, ktorá sa môže pýšiť honosným kaštieľom s pôvodným zariadením a zbierkami. Pustošenie Druhej svetovej vojny ušetrilo len tri kaštiele na Slovensku: Orlové, Hodkovce a Betliar.

Bohužiaľ do dnešných dní sa zachoval len kaštieľ Andrássyovcov v Betliari. Betliar, ako súčasť rozsiahleho brzotínskeho panstva v stredoveku vlastnili Bebekovci, a pravdepodobne oni si na mieste dnešného kaštieľa dali postaviť malý vodný hrádok. Bebekovci však už v roku 1566 museli územie Horného Uhorska opustiť a ich majetky prešli do rúk cisárskeho dvora, ktorý ich spravoval prostredníctvom kapitánov z hradu Krásna Hôrka.

V roku 1578 bol na Krásnu Hôrku prevelený Peter I. Andrássy, čím sa v Gemeri začalo takmer štyristoročná "vláda" jeho rodu. Dlhé roky boli Andrássyovci v pozícii hradných kapitánov, no v roku 1642 dostal Matej II. krásnohorské panstvo i betliarske majetky do dedičného vlastníctva od kráľa Ferdinanda III. Koncom 17. storočia došlo k deleniu rodového majetku, čím vznikli dve vetvy rodu - staršia betliarska so sídlom v Betliari a mladšia dlholúcka alebo monocká, ktorá zostala na hrade Krásna Hôrka.

Známka: 4

Hodnotenie:

Autor si nedal záležať na kvalite iba na kvantite referátu. Niektoré informácie sa často opakujú, referát budí dojem akoby bola každá strana z iného zdroju. Referát je neprehľadný, nesystematický a neupúta čitateľa, obsahuje veľa zbytočných, nepotrebných informácií.