JÁN SMREK

-vlastným menom - Ján Čietek /16.12.1898, Zemianske Lieskové - 8.12.1982 Bratislava/

 -Pracoval ako redaktor v Národných novinách, Slovenskom denníku, Slovenskom hlase a v Mazačovom nakladateľstve v Prahe.

-Roku 1922 debutoval básnickou zbierkou Odsúdený k večitej zizni, inspirovanou motívmi symbolistickej poézie. Z jej vplyvu sa vymanil už v nasledujúcej zvierke Cválajúce dni.

-Pre deti napísal dve veršované knihy až v polovici päťdesiatych rokov. Prvá, Maľovaná abeceda, druhá Machule.

BÁSNIK A ŽENA (1934)

- básnická skladba zaznamenávajúca určitý posun od zážitkovosti k reflexívnosti v tvorbe autora
- k úvahám vyprovokovala básnika opäť žena, avšak tento raz ide o tému lásky ako trvalej hodnoty v živote človeka, o filozofiu lásky
- podľa spomienok autora báseň vznikla už v januári roku 1923, keď sa vracal bratislavským korzom od Reduty, okolo hotela Karlton popod Michalskú bránu na Palisády, kde býval. Pred ním išla krásna žena, ktorá ho zaujala postavou, chôdzou. Neoslovil ju, ale šiel za ňou a v hlave vznikal dialóg medzi ňou a ním.

Kompozícia
- skladbu autor komponoval ako rozhovor medzi básnikom a neznámou kráskou, s ktorou sa náhodne zblíži a vedie dialóg, o vzťahu muža a ženy, o ženskej inšpirácii, o básnickej tvorbe, životnej skúsenosti, atď. Dielo je delené na päť kapitol:
• V zasneženom parku
• Pokračovanie jarné
• Letná noc na vode
• Padajú listy
• Po desiatich rokoch
Forma a výrazové prostriedky
- dialóg je živí, vtipný, zo strany ženy koketný a zo strany básnika zvádzajúci  
- repliky ženy uvádza autor úvodzovkami, repliky muža bez nich, pretože celá skladba je výpoveďou básnika
- básnická skladba je písaná ako dramatický text.


Témy
1. ženská krása, žena - ako básnická inšpirácia, či stelesnená krása
Darmo, z vás žien vždy príťažlivosť vanie.
Ja vzbĺknem pri ženách jak otep slamy.
2. opisy prírody
Hľa, z okien ľadové už zmizli kvety
a živé snežienky nám rastú v hore.
4. erotická téma
A aj z vášho dychu
pálčivosť sála toľká, že až volá,
aby som náhle, ako bez rozvahy
na rty vám priložil bozk jeden vlahý.
Rozbor "deja" diela
Vystupujúcimi sú len dve postavy: básnik - muž s autobiografickými črtami autora a neznáma žena, ktorá okúzlila autora i v skutočnosti. dialog ktory vedie so zenou je len fiktívny, je veľmi dokonale rozpracovaný.
KAPITOLA PRVÁ - V ZASNEŽENOM PARKU
Básnik, očarený krásou okoloidúcej ženy, dlho ju pozorujúc, sa jej snaží nenútene ľahko prihovoriť. Ona je ostýchavá, nechce sa dávať do reči s cudzím mužom. Pozerám na vás, sprevádzam vás stále:
dovoľte aspoň slovo, krásna pani!

"Ach nie..."

Nuž nesmiem vypovedať ani,
jak prelestné sú tieto januáre?

"Veď nepoznám vás!"
Avšak postupne sa básnikovi podarí ju osmeliť

 

Hľa, ste tak sama! Ťažko sa vám vníma,
jak majestátna, krásna je tá zima,
tie hebkým perím zašatené sady!

"Skutočne..."

A ja pri tom všetkom badám,
i tu že na človeka príde nuda,
keď osamotenosť je príliš krutá.
Či nezdieľate moju mienku?

"Hádam..."
Už tu zo začiatku je cítiť, že básnik z diela je tým istým básnikom, ktorý toto dielo píše, totiž veľa vlastných skúseností, zážitkov, útrap premieta i do svojich reflexii v diele.
osud mi nechcel žičiť dokonale.
Premnohí ľudia nektár pijú stále,
k mnohým zas život skúpy je vo všetkom...

"A vaše meno?"

Smrek.

"Ach, to vy ste?
Kto by si myslel! Od istého času
len na vaše sa verše všade tážu.
Sú také smutné, lež i zápalisté.
A vy že by ste viacej nepísali?
to nie je možné!"

Ver´ tak, moja pani.
Musím to nechať. Nemám chuti ani;
svet nevie oceniť dnes duše dary.
Len tak som pristúpil k vám, posmelený,
že z očú žiarila vám neha ženy.
Šťastie sa málokedy núka samo...

"Vidíte, že sa ešte nadchnúť viete!"
Zena nevie pochopit, preco ona ma byt ta muza, ktoru basnik chce pre svoje dielo. Básnik má svoju odpoveď - žena je preňho oltárom, pred ktorý je hodno sa klaňať.
A lásku máme v ženách stelesnenú.
Preto sa koria im i ľudia hmoty,
nie iba básnici a idioti.
Celý svet miluje a vzýva ženu.
Lež básnik nadovšetko.
 Zena je ocarena, tak pozyva basnika na caj. Ona to berie ako flirt a on s nou stale koketuje. Rozídu sa s dohodou stretnutia čo najskôr.

Ja vyznám: dnešný deň len pocit blahý
v mysli mi zanechá. A preto, pani,
prosím, by prišli ste i nabudúce.

KAPITOLA DRUHÁ - POKRAČOVANIE JARNÉ

Práve jar je tým , keď všetko rozkvitá, rovnako aj láska básnika a jeho ženy.


Na zaciatku je jemny opis prirody, pokracuje to prichodom krasky- zeny.
Hľa, z okien ľadové už zmizli kvety
a živé snežienky nám rastú v hore.
Mne zima nikdy nezdala sa takou
krásnou a milou, ako čo vás poznám.

Či môžem sputnať ruky, zavrieť oči,
keď vy vo svojom ženskom majestáte
predo mňa stanete si v jarnom šate
jak pružná mladá breza na úbočí?

"Nič nevravíte.

 

Zamĺkli ste zrazu.
Či teraz sú len bozky vaše slová?"

KAPITOLA TRETIA - LETNÁ NOC NA VODE

zaľúbenci sa plavia na loďke. Jeden pre druhého v tej chvíli žijú a dokázali by aj zomrieť. Ona si na ňom váži a cení jeho optimizmus, názory bez pretvárky. Básnik jej ukázal život v plnej kráse a ona je preňho tou ženou, o ktorej píše, pre ktorú žije a ktorá mu napĺňa život. Ich láska vyvrcholila vzájomným splynutím, keď sa milovali na brehu rieky.
"Povedzte, majú také, jak vy, zvyky
básnici všetci? Veď vy večne vari
nedbali by ste sedieť pri pohári
a opájať sa vínom erotiky!"
Tu básnik už priamo priznáva lásku k neznámej.
Nechcem sa lepším zdať, len jak som v skutku,
lež nijaký čin nebude mi ťažký,
aby ste boli šťastná z mojej lásky
a oči vaše nepoznali smútku. "Ja i v tejto chvíli,
hoc vidím, ako vaše oko sála,
viem, že len mne sa láska naša stala
jediným zmyslom"
Spi sladká. Holubice tvojej hrudi
symbolizujú nesmrteľnú túžbu.
Pohansky krásnu svoju modloslužbu
nad nimi slúžim. Pokorný a hrdý.

KAPITOLA ŠTVRTÁ - PADAJÚCE LISTY

jeseň je obdobím depresií a smútku po slnečnom lete. Rovnako je to aj s láskou.
Básnik obdivuje prírodu.
Padajú listy.
Neznáma sa stáva chladnou, on nechápe čo sa deje.
Kam hľadíte? Ste taká zamyslená.
Len nemo ku mne pritískate ramä.
Že jeseň je, my smutnými byť máme?

"Dnes som s vami
už posledný raz. Áno...Už sa musí
rozlúčiť zrak môj s oka vášho jasom.
Ach, odpusťte mi náhlu bolesť túto.
Pozrite, také ťažké slová sú to,
že vysloviť ich dlho nemohla som"

Čo riekli ste? Tie slová sotva vnímam
či prišli z vašich úst? Či z hĺbky lesa?
Vy, drahá, že dnes so mnou lúčite sa?
A azda navždy? Ach, aká to zima
z tej hory zrazu do tváre mi dýchla...
Nevie ako sa mu ma ospravedlnit. Priznala sa ze ma ineho muza, ktory ju caka a chysta sa s nim odist. Stale vsak miluje basnika a s tym aj odchadza.
"Najkrajšie sny sa málokedy splnia
a my, keď najkrajšie sa milujeme,
tiež iba sníme."

"Nebuďte smutný.

Beriem vašu hlavu
do svojich rúk a lásku našu žhavú
bozkami poslednými posväcujem."
Som iba básnik, človek nepraktický,
poraziť sŕdc, čo šťastie loví vždycky,
ale sám záruk, šťastia sotva dáva.

"Vy pre inakší ste sa narodili.
Vás nesmie sputnať náruč jednej ženy,
nech z vašich rtov vždy nové iskry sršia.
Viem, veľa lásky, ale viacej ešte
voľnosti potrebuje vaše srdce,
by bolo hrdé vždy a na boj súce."

Posledné slovo, láska moja: Zbohom!

KAPITOLA PIATA - PO DESIATICH ROKOCH
Básnik sa opäť sám v zime prechádza po parku a...
Chvíľa krátka,
a v sluch mi hlas sa vrezal, taký zvláštny...
Je prelud postava, čo kol sa mihla?
Zrak, citlivý jak kompasová ihla,
obraciam za ňou. Teraz stojím šťastný,
jej, dávnej svojej láske, zoči - voči.
Stretnu sa , je dojaty. Chce ju znova pobozkat, ale idu ludia a ona sa zdraha. Ona ale nezabudla, a stale nanho mysli.
"Takéto zvláštne ste vy teda plemä,
vy básnici. Ten trúchli, ten zas plesá
a všetci svorne pretvarujete sa."

Áno, my často mystifikujeme.
Život náš iný je než verše naše.
Bo čo je skutočné, je každodenné
a pre inšpiráciu menej cenné.

A ďalej? Problém je i ďalej prostý:
kto osteň v srdci nosí, vzýva kvety
a s kým zas oslík žitia kluše mierne,
ten sa chce pribiť na kríž za osudy
ďalekých mu a ľahostajných ľudí.  
Na otázku, či je šťastný v láske jej len pripomenie jej dávne slová, že básnik sa nemá držať jedného náručia jedinej ženy.
Keď nájdem lásku, hneď i tŕpnem pred ňou,
že jedného dňa stane sa snáď všednou
a bude bolesť väčšia ako prvá.

"A preds´ sú samá láska vaše knižky."

Áno. Bo preto, že ňou neoplývam...
Ach, bolesti je toľko na tom svete
a toľko kníh sa iba o nej tvorí,
že ja už nechcem ešte nové slzy
prilievať v oceán ten nekonečný.

Oj, v živote je toľká krása skrytá,
že vlastne hlúpe je tvár robiť kyslú
pred húfmi ľudí verne zápasiacich.
Treba sa lúčiť...
Tak skončil som. A tieň sa rozostrel mi
pred očami, ba - vlhký - sadol na ne.
A ona odišla.

Pri bráne holej
keď ruky vystrel som, už nebolo jej.
Len miesto, nohami jej vyšliapané
na mäkkom snehu, ešte ostalo mi.

Pri ňom som stál a díval sa naň nežne.
Na viečka sadali mi vločky nežné
a spánok vysielali na mňa domy.
Čo vravíš, srdce? Tiché je jak pena.
Len pery, tie sa ešte pohybujú.
Hovoria čosi, čosi vyslovujú.
To najslastnejšie ľudské slovo: žena.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

POSTAVY:
Básnik - je to autor
žena - stretol sa s ňou v parku a zamilovali sa do seba

CHARAKTERISTIKA DIELA:
Dielo sa skladá z 5 častí: V zasneženom parku, Pokračovanie jarné, Letná noc na vode, Padajú listy, Po desiatich rokoch. Predstavujú štyri ročné obdobia jar, leto, jeseň a zimu, ale aj etapy v živote zamilovaného človeka.
K úvahám vyprovokovala básnika opäť žena, avšak tento raz ide o tému lásky ako trvalej hodnoty v živote človeka, o filozofiu lásky. Podľa spomienok autora báseň vznikla už v januári roku 1923, keď sa vracal bratislavským korzom od Reduty, okolo hotela Karlton popod Michalskú bránu na Palisády, kde býval. Pred ním išla krásna žena, ktorá ho zaujala postavou, chôdzou. Neoslovil ju, ale šiel za ňou a v hlave vznikal dialóg medzi ňou a ním.
Ženy sú autorovou múzou, inšpiráciou a je to hlavne ich láska, ktorá ho vedie napísať báseň a pomáha mu získať určitú chuť do života. Ženy stotožňuje s láskou a považuje ich za cieľ, či už v živote, alebo vo svojej tvorbe.

DEJ:
V prvej časti V ZASNEŽENOM PARKU básnik nepíše o všedných každodenných veciach píše o niečom jedinečnom či už o ženách, alebo udalostiach, ktoré ho nadchnú. Aj preto sa v zasnežený deň vybral do parku, aby našiel: ,,lásku, čo k veľdielu inšpiruje“. Básnik sa prechádza po parku v snahe nájsť inšpiráciu a stretáva ženu, ktorá ho na prvý pohľad očarila. Vidí v nej svoju múzu plnú lásky, nehy a ľudského tepla. Ona v ňom spoznáva básnika a rozprávajú sa nielen o jeho básňach, ale aj inšpiráciách, ženách.

POKRAČOVANIE JARNÉ: Smrek tu zobrazuje tú najkrajšiu časť lásky- zaľúbenie na začiatku každého vzťahu, je to úprimné pobláznenie, ktorému chýba rozumné uvažovanie. Vzrušenie striedajú bozky a vyznania lásky. Básnik prirovnáva mladosť k poháru, ktorý je naplnený láskou a milenci sú tými, ktorí tento pohár vyprázdnia až do dna a svojou láskou ho znova naplnia. Práve jar je tým , keď všetko rozkvitá, rovnako aj láska básnika a jeho ženy.
LETNÁ NOC NA VODE, zaľúbenci sa plavia na loďke- pripomína nám to romantickú plavbu na gondole niekde v Benátkach. Prichádza vyvrcholenie ich lásky, nevidia nič okolo seba. Jeden pre druhého v tej chvíli žijú a dokázali by aj zomrieť. Ona si na ňom váži a cení jeho optimizmus, názory bez pretvárky. Básnik jej ukázal život v plnej kráse a ona je preňho tou ženou, o ktorej píše, pre ktorú žije a ktorá mu napĺňa život. Ich láska vyvrcholila vzájomným splynutím, keď sa milovali na brehu rieky.

PADAJÚ LISTY- jeseň je obdobím depresií a smútku po slnečnom lete. Rovnako je to aj s láskou. Básnik si nechce pripustiť melancholické pocity. Lásku prirovnáva k naplnenej čaši alebo vinobraniu, teda k niečomu dospelému, zrelému, vážnemu. Žena má však slzy v očiach a lúči sa. On nič nechápe a ani chápať nechce, ale vie, že nemá právo ju držať. Dôvodom odchodu je pravdepodobne manžel, ale aj zmena v chápaní lásky. O ich láske hovorí ako o sne, ilúzii, klame a ten sen akoby ju úplne pohltil a teraz sa snaží prebudiť do skutočnosti. Jej odchod môže znamenať určitú záchranu básnika v jeho písaní. Chce aby ich láska alebo spomienka na to akí boli šťastní nikdy nezovšednela, lebo ju považuje za niečo výnimočné a nezabudnuteľné. A takto zostane navždy v jeho veršoch. Spočiatku cíti básnik obrovský žiaľ a prázdno v živote. Keď sa lúčia jeho slová sú plné vďaky za lásku, ktorú mu dala.
PO DESIATICH ROKOCH: Básnik žije poéziou čaká čo mu osud prinesie, ten mu priniesol stretnutie s milovanou ženou. Uplynulo 10 rokov, ona celý čas čítala jeho básne a teraz pri stretnutí s ním nevie či má veriť jeho veršom, alebo slovám. Hovoria o rozpore v živote básnikov aj keď v tvorbe to nevidno aj on prežíva strasti a utrpenia. Nepíše o tom čoho má dostatok, ale naopak o tom čo mu chýba o láske, šťastí, lebo jeho verše majú prinášať radosť a nie smútok, žiaľ, lebo tých je na svete veľa. Odchod ženy bol pre neho aj prínosom jeho láska nezovšednela, hoci pociťoval smútok necítil sa nešťastný bez milovanej ženy - šťastím bola a je pre neho poézia - tá ho nemôže opustiť.

Pri tejto žene si uvedomil čo znamená milovať a čo je to láska, vie, že je dôležité aj po zlých skúsenostiach alebo problémoch postaviť sa k nim čelom a ísť ďalej. Bolo by chybou skončiť s písaním alebo utápať sa v smútku. Aj keď sa zaľúbenci rozchádzajú a dajú si posledný bozk posledná veta básnika je oslavou ženy: „To najsladšie ľudské slovo: žena.“
V živote každého človeka, teda aj básnika sú chvíle keď je nesmierne šťastný vtedy tvorí, píše neuveriteľne pekné básne, ktoré vychádzajú z jeho srdca. Potom nasleduje obdobie, keď začína pochybovať o smerovaní v živote - svet je podľa neho materialistický a básne strácajú hodnotu, ale vďaka láske a poézii nestratí zmysel života. A ďalej tvorí a tým prináša radosť všetkým ľuďom.