Témou tejto novely je boj Matúša Čáka Trenčianskeho (MČT) o dosadenie Václava II. Na uhorský trón, MČT je idealizovaný, múdry, dobrý, spravodlivý, hlavnou myšlienkou sú intrigy točiace sa najmä okolo neho. Dej sa začína silvestrovskou nocou roku 1299. Počas búrky sa schádzajú Olejkár (Hrabovec) so zlatníkom (zlatník je pomstychtivý a zákerný richtár Trenčína). Miešajú jedy na odstránenie Matúša Čáka a jeho prívržencov. Tie má odniesť Vít (Hrabovcov nemanželský syn) Čákovi ako dar olejkára v podobe liečivých mastí. Cestou ho prepadnú, ale zachránia ho spoločníci Matúša - pán Vážecký a Zlatovský. Potom ich zlatník tajne uväzní. Vít sa náhodou dozvie, čo chystajú zlatník s Hrabovcom. Rozhodne sa skryť Ľudmilu (Olejkárovu dcéru, jeho milú) u pustovníka, ktorý ho vychovával. Zradí otca svojej milej Čákovi. Ten zatkne zlatníka a oslobodí Vážeckého a Zlatovského. Olejkár je v tom čase na ceste do Budína, kde má vyliečiť arcibiskupa Ilmora, priateľa Matúša Čáka. Keď sa to Čák dozvie, pošle poslov do Budína. Tí dovedú Hrabovca späť. Vít s Ľudmilou zatiaľ idú k pustovníkovmu bratovi, ktorý ich má zosobášiť. Chytia ich a privedú počas súdu do Trenčína. Olejkár tam pred všetkými vezme vinu na seba a rozpráva svoj osud: Keď bol mladý, mal syna (Víta) s chudobnou Želmírou. Jeho rodičia nesúhlasili so sobášom, lebo on bol bohatý zeman a ona chudobná a neurodzená, preto ho vydedili. Dúfal, že keď sa im narodí syn, rodičia povolia. Nestalo sa tak. Želmíra si zo zúfalstva podrezala žily. On ju našiel ako prvú, zobral chlapca a dal ho na výchovu uhliarke, lebo v dedine si ho nik nechcel nechať. Chlapca najprv vychovávala chudobná uhliarka, ktorá mu dala meno Vít, neskôr sa o neho staral pustovník (do 16-tich rokov). Keď vyrástol, vzal si ho k sebe do učenia Olejkár, ako pomocníka. Olejkár sa medzitým oženil s bohatou a peknou Miladou, s ktorou má dcéru Ľudmilu. Vít s Ľudmilou sa do seba zaľúbili nevediac o tom, že sú súrodenci. Vít tak našiel otca, ale stratil svoju lásku Ľudmilu. Tá požiadala Čáka o vystavanie kláštora, do ktorého by sa mohla spolu s matkou uchýliť. Zlatníka odsúdili na smrť. Olejkára Hrabovca oslobodili, no on si volí dobrovoľnú smrť. Kniha je delená na kapitoly, z ktorých každá začína citátom. Rozprávačom je autor. Používa archaizmy (napr. junák, hinčovka, peleš, kmín, chasa, palota...), neurčité slovesné tvary (nesúc, ohliadnuc sa) a typický štúrovský slovosled – sloveso na konci vety, zhodný prívlastok za podstatným menom (napr. Vít nešťastný, úrad mestský).